Midnight Sun (1 až 5 Kapitola)

1. OTÁZKY

Pridal som plyn a užíval si rýchlu jazdu, ktorá ma upokojovala. Ale vedel som, že v tejto chvíli ma nemôže upokojiť, ani ona, ani beh, ktorý som miloval a bol vďačný aspoň za jednu výhodu tohoto života. Ako som si vôbec mohol myslieť, že by som s ňou mohol zostať? Som pre ňu nebezpečný a vôbec nie vhodný. Nie je to správne mal by som sa donútiť odísť... nejak. Možno som dosť silný na to aby som odišiel – ale aj príliš sebecký na to aby som si myslel že ma Bella potrebuje aspoň z časti tak ako ja ju. Nie... Musím si to vyhodiť z hlavy, ak bude potrebné aby som odišiel tak odídem. Jasné budem trpieť ako nikdy predtým, bude ma sužovať túžba vidieť ju ale nesmiem si to dovoliť ak bude potrebné opustiť ju urobím to som na to dosť silný.
Zašiel som auto odstaviť do garáže, vystúpil a prešiel rovno do haly. Bola prázdna. Carlisle bol vo svojej pracovni, Esme si kresla zas nejaké návrhy na rekonštrukciu, Emmett a Rosalie boli vo svojej spálni a Alice s Jasperom sa prechádzali v lese za domom. Automaticky som si sadol za klavír a hral som Bellinu pieseň – pieseň, ku ktorej ma inšpirovala práve ona. Túžil som sa rozbehnúť lesom a isť k nej. Moja túžba však musela počkať. Môžem k nej ísť až keď zaspí – nesiem vedieť že ju pozorujem, aspoň zatiaľ nie. Ako by asi zareagovala? Zľakla by sa? Alebo by sa potešila, či nahnevala? Kto vie Bella je plná prekvapení. Nikdy nereaguje tak ako by som čakal.
Konečne sa zotmelo a ja som pomalým krom vyšiel zadnými dverami na lúku za domom. Prešiel som až k lesu a rozbehol sa. Na tváry mi pohrával jemný blažený úsmev ako vždy keď som bežal. Trvalo len päť minút a stál som pred jej domom. Už nacvičeným pohybom som sa vyhupol hore na podokenicu. Otvoril som okno a vkĺzol do jej malej izby.
Bella ležala na posteli a niečo mrmlala, neboli to normálne iba tiché bľabotanie. Vlasy mala rozhodené po vankúši a jednu ruku položenú pod hlavou. Sadol som si so hojdacieho kresla v rohu miestnosti a ticho ju pozoroval – ako už ostatne každú noc od tej nehody.
„Edward?“ vyslovila moje meno zreteľne ako by bola hore, a prevalila sa na chrbát.
Znova sa jej o mne snívalo. Alebo to boli nočné mory, ktoré sa vždy spájali s mojim menom? To nikdy nezistím. Nemôžem sa jej to len tak opýtať. Alebo veď prečo nie? Ako priateľ sa jej môžem opýtať, či sa jej v noci niečo snívalo a potom ďalej vyzvedať, či nie? Zajtra na to možno bude vhodná príležitosť - ak naberiem dostatočnú odvahu zistiť pravdu ako o mne zmýšľa, či sa naozaj vôbec nebojí ako tvrdí.
Cez noc ešte niekoľko krát vyslovila moje meno a často sa budila. Dokonca by som odprisahal, že ma raz videla, keď sa strhla zo spánku.
Celú noc sa prevracala, ale aj v tom nežnom šepote, ktorý sa rinul z jej pier bola miestnosť dostatočne tichá na elektrický prúd, ktorý medzi nami prúdil dnes už po tretí raz. Znova tá neovládateľná túžba dotknúť sa jej pokožky. Jej jemnej tváre, prechádzať jej líniou pier, dotknúť sa jej pier - hoc len letmo - tými mojimi. Nie... Nemôžem si dovoliť takto rozmýšľať.
Musím tú túžbu potlačiť! Vyskočil som z jej okna do svitajúceho rána a bežal som domov.
Zadným vchodom som vstúpil do kuchyne, kde sedela Alice na kuchynskom pulte – ktorý nám bol vlastne na nič keďže kuchyňa sa nevyužívala – a čakala ma.
Nemusel si sa tak ponáhľať, neublížil by si jej, pomyslela si.
Nemal som náladu na jej narážky a už vôbec nie na jej vízie.
„ Prestaň s tým Alice.“ zavrčal som na ňu.
Samozrejme, že si nedala povedať. V tej chvíli sa jej v mysli vynorila vízia zo včerajšej noci. Ja stojací pri Belle tak blízko že moje pery boli len pár centimetrov od tých jej. Nevidel som miesto, na ktorom sme boli. Okrem nás bolo všetko rozmazané ako by sme boli v strede nejakého víru. Jemne som sa pohol bližšie k Belle a moje pery spočinuli na jej mäkkých, krásne jemných a teplých perách. Bol to taký nádherný pocit. Zaplnil som si hlavu inými myšlienkami aby som sa mohol aspoň pokúsiť ignorovať túto Alicinu víziu, ale nešlo to. Nemohol som o Belle takto zmýšľať ak chcem ostať v jej blízkosti. Dosť som ju ohrozoval už len tým, že som neodišiel nemôžem jej spôsobovať ešte väčšie nebezpečenstvo. Čo ak by som sa neovládol? Rýchlo som zapudil túto myšlienku a pokrútil hlavou aby som si ju vyčistil.
Kedy sa s ňou už budem môcť konečne rozprávať?
Ohrnul som vrchnú peru cez zuby a zavrčal na ňu ako nikdy predtým. „Tebe nestačí, že už sa v jej živote nachádza jeden upír? Mala by byť ohrozená ešte viac a mala by v ňom mať celú upíriu rodinku? Pokiaľ som tam len ja kedykoľvek môžem odísť, ale keď do toho budeš zapletená už aj ty tak-“
„Edward upokoj sa. Dobre vieš, že ja jej nechcem ublížiť ani ju vystaviť nebezpečenstvu. Bude moja priateľka. Najlepšia priateľka. Už teraz ju mám rada tak to konečne pochop. Ty nie si jediný kto ju miluje.“
Rýchlo som opustil miestnosť a preletel som schodmi do svojej izby. Sadol som si na pohovku a hlavu som si položil do dlaní.
„Ona nesmie byť v takom ohrození keby sa o tom dozvedel niekto iný z nášho druhu...“rýchlu som pokrútil hlavou na to si už viac nesmiem dovoliť ani pomyslieť. Už tak je vo veľkom nebezpečenstve keď som na blízku ja. Nesmie mať okolo seba ešte viac upírov.
Prezliekol som sa a ponorený vo svojich myšlienkach som zišiel naspäť do garáže. Nasadol som do svojho volva. Keď som bol už na ceste asi pol kilometra od Bellinho domu zastavil som. Náčelník Swan nesiem vedieť že chodím ráno pre Bellu, ona to nechcela a jej želanie musím splniť. Čakal som asi desať minút a potom som videl odchádzať náčelníka Swana v jeho policajnom aute.
Zastavil som na príjazdovej ceste k ich domu a čakal. Po chvíli Bellina krásna tvár vykukla z okna a usmiala sa. Samozrejme, že nie na mňa. Iba nad myšlienkou že som, tu páčilo sa jej to, tým som si bo istý.
Ostal som sedieť v aute a ukradomky som ju pozoroval ako zamyká zámok na dverách. Chcel som vystúpiť a ísť ju odprevadiť až k dverám spolujazdca. Otvoriť jej ich a jemne ju pri tom pohladiť po tváry. Nie... Žiadne chyby! Už nikdy viac žiadne chyby ani len tie najmenšie.
Zatiaľ čo ja som zvádzal svoj vnútorný boj, ona prešla k môjmu autu a ostýchavo postávala pri dverách spolujazdca. Chcel som vystúpiť a otvoriť jej, ale ona po krátkej chvíli dvere otvorila a nasadla.
Usmial som sa na ňu, už znova uvoľnený z toho, že sedela tak blízko mňa. Úsmev mi letmo opätovala. A ja som bol v tej chvíli tak očarovaný jej krásou, keď sa začervenala.
„Dobré ráno“ povedal som svojim najjemnejším hlasom. „ Ako sa dnes máš?“ nebola to zdvorilostná otázka. Vyzerala unavená a pod očami mala kruhy.
„Dobre, ďakujem:“ No jasné vždy by odpovedala rovnako aj keby si práve zlomila ruku. Čistá Bella.
„Vyzeráš unavená.“
„Nemohla som spať.“Odpovedala a prehodila si vlasy cez plece.
Samozrejme, že nemohla. Aj ona musela cítiť ten prúd, ktorý medzi nami bol včera v noci.
„Ani ja,“ zažartoval som už znova uvoľnene z toho, že aj ona ku mne cítila aspoň úlomok z toho čo ja k nej.
Zasmiala sa mojím obľúbeným úsmevom.
„Asi tak. Mám pocit, že som spala len o trošku viac než ty.“
„ Tak to sa stavím,“ odpovedal som jej s úsmevom.
„ A čo si robil túto noc ty?“ opýtala sa.
Nemohol som jej pravdivo odpovedať a klamať som jej nechcel. Tak som sa len zasmial a odbil ju. „ Ani nápad. Dnes sa pýtam ja.“
„Aha, máš pravdu. Čo by si chcel vedieť?“ Pokrčila čelo a neveriacky na mňa hľadela. Snáď si nemyslela že sa nemám čo pýtať? Mal som celú noc čas premyslieť si dobré otázky.
Nechcel som na ňu tlačiť. Tak som začal pozvoľna. „Aké je tvoja najobľúbenejšia farba?“ opýtal som sa z vážnou tvárou.
„Každý deň iná.“ Odpovedala a prevrátila oči ako by to bola samozrejmosť.
„Aká je tvoja dnešná najobľúbenejšia farba?“
„Asi hnedá.“ Až teraz som si uvedomil že pod rozopnutou bundou jej vykúka malá časť z hnedého svetra.
Skepticky som si odfrkol. „Hnedá?“ Prečo by mala mať hnedú ako obľúbenú farbu? Nikto normálny by si hnedú, takú zemitú farbu za svoju obľúbenú nevybral. Aj keby to malo byť len na jeden deň.
„Áno. Hnedá je teplá. Chýba mi tu hnedá. Všetko, čo by malo byť hnedé, teda kmene stromov, skaly, špina, všetko je pokryté dačím mäkkým a zeleným.“ Posťažovala sa a ja som zrazu chápal ako to myslela. Chýbal jej hnedý piesok na teplých a slnečných plážach, hnedé kmene stromov, všetko čo mala vo Phoenixe a tu mať nikdy nebude. Chýbal jej Phoenix.
„Máš pravdu,“ rozhodol som a znova som zvážnel. „Hnedá je teplá.“
Natiahol som sa a odhrnul jej vlasy z tváre. Vedel som, že by som sa jej nemal dotýkať. Ale toto som už nevydržal nemohol som ovládnuť túžbu dívať sa jej do tváre nesmie si ju skrývať nie predo mnou.
Už sme boli v škole. Zaparkoval som na svojom obvyklom mieste a otočil sa späť k nej.
„Akú hudbu máš práve v prehrávači?“ nevedel som to a veľmi som to chcel vedieť. Až pokiaľ neprišla ona hudba bola celý môj život. Chcel som vedieť čo má rada ona. Aká hudba sa jej páči.
Keď povedala názov kapely, zasmial som sa. Túto kapelu som počúval keď som potreboval zabudnúť na všetko okolo mňa . Keď som potreboval nemyslieť. Otvoril som priehradku na CD-čká a vytiahol odtiaľ jedno CD. Podal som jej ho.
„Debussy a toto?“ opýtal som sa a zdvihol jedno obočie.
So sklopenými očami skúmala obal CD-čka. Bolo jasné, že je to presne to isté čo má doma.
Takto to išlo celý deň stále som sa jej vypytoval na najrôznejšie veci a iba pri málo ktorej sa pozastavila. Ale keď sa tak stalo zapýrila sa a ja som spustil ďalší príval otázok. Ako napríklad na obede keď som sa jej spýtal aký drahý kameň má najradšej.
„Topás,“ vystrelila hneď, zapýrila sa a ostala zamyslená.
To mi nedalo a musel som ju presvedčiť aby mi povedala čo ju tak rozrušilo. Presviedčanie však nepomáhalo a tak som jej to na koniec jednoducho prikázal. „Povedz mi to.“
Sklopila oči a bez reptania odpovedala. „Takej farby máš dnes oči. Keby si sa mi to spýtal o dva týždne určite by som povedala, že ónyx.“
Chvíľu som nad tým premýšľal ale nemohol som sa jej na to ďalej vypytovať tak som vystrelil hneď ďalšiu otázku. Tak to pokračovalo aj na biológii až kým neprišiel pán Banner. Ten však znova ako včera zhasol svetlá a pustil video. V tej chvíli sa medzi nami objavil ten známi elektrický prúd. Tá istá túžba dotýkať sa jej pokožky, hladiť ju po tváry bozkávať ju. Znova som si založil ruky na hrudi a iba kútikom oka ju pozoroval. Vyzerala akoby sa snažila ovládnuť a nepozrieť na mňa ale nikdy som si tým nemohol byť istý. To, že som jej nevidel myšlienky bolo vážne frustrujúce.
Na konci hodiny si vzdychla a úkosom na mňa pozrela. Nechápal som jej pohľad. Ako keby sa bála, ako sa budem tváriť.
V tichosti som sa postavil a čakal na ňu. Odprevadil som ju k telocvični a ešte stále som musel v sebe premáhať tú túžbu dotknúť sa jej jemnej pokožky. Moja ruka sa zase ako včera bez nejakého vnútorného pokynu zdvihla a pohladila ju chrbtom dlane po jej líci. Ruku som rýchlo stiahol, otočil sa a odišiel.
Odkráčal som rýchlo do triedy na hodinu pani Goffovej. Dnes prišla skôr ako zvyčajne aby nám mohla rozdať včerajšie testy. Dostal som A+ ako vždy. Emmett ma B-.
Ako si to zas urobil? Dobre viem, že vidíš do jej mysle ale nemusíš to využívať aj na testoch! Pomyslel si ako po každej písomke z ktorej mal horšiu známku nechápal že ja španielčinu viem lebo sa jej venujem.
Ako to len Edward mohol vedieť? Ako vedel, že sa Angele páčim? No teraz je to už jedno požiadal som ju či by so mnou nechcela ísť na koncoročný ples a ona súhlasila. Nemohol som s ňou ísť na tento ples lebo ju už pozval Erik ale to nevadí veď na ten ďalší pôjde so mnou. Je to naozaj to najlepšie a najkrajšie dievča na škole.
Na toto myslel celú hodinu Ben, ktorý sedel hneď za nami. Bolo mi jasné že má Angelu rád. Naozaj si to dievča vedelo dobre vybrať. Pousmial som sa nad tým a Emmett si to všimol.
Čo je zas také smiešne? Pomyslel si Emmett skôr ako som si stihol uvedomiť že som príliš nápadný.
„Ten včerajší plán vyšiel,“ povedal som mu dostatočne potichu aby to počul len on.
Aj on sa usmial. Zvláštne, neviem prečo, ale aj mňa to teší. Zdá sa, že to dievča je vážne milé keď sa tak snažíš. A ako sa má Bella?
„Dobre, teda aspoň myslím teraz má telesnú takže neviem, či si zas nejak neublíži. Idem ju skontrolovať.“ Emmett sa rozrehotal ale zamaskoval to kašľom. No pani Goffova si to aj tak všimla a tak som sa s ním do konca hodiny radšej nerozprával.
Mysľou som sa presunul do telocvične kde som cez oči Mika Newtona sledoval Bellu. Newton si ju až tak veľmi nevšímal. Ešte sa hneval kvôli tej včerajšej menšej hádke, ktorú mali. Keď sa Bella rozosmiala a on si celú dobu nahováral, že sa smiala z neho.
Ako sa jej môže páčiť ten namyslený šašo. Veď je to taký hlupák. Určite ho má rada len pre jeho peniaze. To je vážne až taká hlúpa, že nevidí ako ju využíva. Jasne že by sa do nej nemohol naozaj zaľúbiť. Na to by najprv musel mať srdce. Idiot jeden ... !
V niečom mal pravdu. Moje srdce naozaj nebilo, nebolo žive. Ale netušil, že som Bellu miloval viac ako by to dokázal hocaký smrteľník.
Bella len postávala v kúte s raketou za chrbtom, presne tak ako včera pred koncom hodiny. Celú hodinu sa poriadne ani nepohla. Len stála a sledovala Newtonovú hru. Pred koncom hodiny rýchlo vybehla z telocvične a zamierila si to rovno do šatne. Zaujímalo by ma kde sa tak ponáhľala.
Keď zazvonilo išiel som - čo najrýchlejším ľudským krokom - k telocvični. Pred dverami som sa ležérne oprel o stenu a čakal. Po chvíli sa zo šatne vynorila Bella. Keď ma uvidela výraz na jej tvári sa automaticky zmenil z ustaraného na nádherný úsmev. Tiež som sa na ňu usmial a pokračoval so svojími otázkami. Tentokrát neboli také jednoduché, dlho som rozmýšľal ako sa jej na to opýtať. Ale chcel som presne vedieť čo jej z Phoenixu chýbalo.
Rozprávala o nádhernej vôni chaparalu, o cikádach na konci júla, o tom aké tam bolo žiarivé slnko, ktorého lúče dopadali už na tak rozohriatu zem. Vysvetľovala mi krásu jasnomodrej oblohy, ktorá sa rozprestierala od obzoru k obzoru. Chápal som prečo jej Phoenix tak chýbal. Rozumel som jej a bol som šťastný, že som to dokázal pochopiť.
Keď skončila z opisom svojej izby vo Phoenixe, už som jej ďalšiu otázku nepoložil.
O chvíľu sa začína zápas a ak tam nebudem do desiatich minút tak sa nestihnem navečerať. Som zvedavý čo mi Bells navarila. Pomyslel si Charlie, keď bol asi pol kilometra od domu.
„Už si skončil?“spýtala sa Bella a v jej hlase bolo cítiť úľavu.
„Ani zďaleka,“ odvetil som z úsmevom „ale o chvíľu je doma tvoj otec.“
„Charlie!“ povedala a potichu si vzdychla.
Otočil som sa a pozeral von oknom až kým neprehovorila. „Koľko je hodín?“
„Padá súmrak,“ zašomral som a rozmýšľal o tom aké by to bolo teraz jednoduché iba utiecť a nikdy sa nevrátiť. Utiecť s Bellou. Otočil som sa späť k nej.
„Pre nás je to najbezpečnejšia časť dňa. V noci nás nikto nevidí. Nikto nás nepodozrieva. Najľahší čas. Ale aj najsmutnejší z istého hľadiska... Ďalší deň sa končí vracia sa noc. Tma je taká predvídateľná, nezdá sa ti?“ Clivo som sa usmial. Niekoľko desaťročí som strávil v tme a teraz sa mi to už vôbec nepozdávalo. Potreboval som svoje slnko. Svoju Bellu. Aj keď to nebolo správne.
„Ja mám rada noc. Nebyť tmy, nevideli by sme hviezdy.“zamračila sa a na čele sa jej znova objavila jej známa vráska. „ Nie žeby ich tu bolo bohvieako vidieť.“
Zasmial som sa. Vždy mi vedela zdvihnúť náladu. „ Charlie tu bude o pár minút, takže ak mu nechceš povedať, že budeš v sobotu so mnou...“ povedal som sa a lišiacky som nadvihol jedno obočie.
„Ďakujem, ale nie.“ povedala a začala si zbierať knihy, ktoré mala v aute. Vystrela sa a bolo vidieť,že je celá stuhnutá. „ Takže zajtra som na rade ja?“ spýtala sa z miernym nadšením.
Nechcel som jej kaziť radosť ale ja som zďaleka neskončil. Chcel som o nej vedieť oveľa viac.
„Ani náhodou,“ odpovedal som a na tvári sa mi zračil hnev, ktorý som dobre zahral. „Povedal som ti predsa, že som ešte neskončil.“
„Čo chceš ešte vedieť?“ spýtala sa zvedavo.
„Uvidíš zajtra .“ Natiahol som sa cez ňu aby som jej otvoril dvere. Z mojej blízkosti sa jej nádherne rozbúchalo srdce. Miloval som rytmus jej srdca.
Keď som sa dotkol kľučky moja ruka na nej zamrzla.
„To nieje dobré“ zamrmlal som. V mojom myšlienkovom poli sa teraz nachádzali dve hlasy. Jeden z nich som v živote nepočul, ale ten druhý mi bol až príliš známy. Dlho som ho nepočul to je pravda, ale poznal som ho až veľmi dobre. Bol to náčelník kmeňa Quilletov.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Bella keď si uvedomila ako som stuhol.
Otočil som sa k nej. „Ďalšie komplikácie.“ povedal som otrávene.
Rýchlim pohybom som otvoril dvere a odtiahol som sa od Belly. Znova som sa zadíval do tmy. O chvíľu si už aj ona všimla svetlá auta, ktoré sa blížilo k ich domu.
„Charlie je už za rohom,“ varoval som ju a ona vystúpila, práve vo chvíli keď auto zastalo.
Hľadel som priamo na sedadlo spolujazdca, kde sedel ten starý muž. Tiež na mňa hľadel v tváry sa mu zračil odpor a hnev. Naštartoval som a rýchlo sa vyrúti po mokrej ceste preč, až pneumatiky môjho auta zaškrípali. Nechcel som tam nechať Bellu stáť len tak ale musel som odísť, inak by to nemuselo skončiť dobre.

2. NA OSTRÍ NOŽA

Keď som bol ďaleko od ich domu ešte viac som pridal. To dopomohlo akurát tomu že som doma bol za 5 minút. Nechcel som len tak nečinne ostať doma. Nechcel som tam nechať Bellu samú, ale vedel som, že by som mal. Nikto jej neublíži veď Jacob je jej priateľ a tiež je tam Charlie. No aj tak som mal zvláštny pocit z toho že u nich bol, práve, Billy Black. Odstavil som auto do garáže a chcel som rovno vybehnúť, von bežať až do Seatlu- ako už vlastne toľko krát odkedy som poznal Bellu- ale keď som vystúpil všimol som si Carlisla.
Mohol som si ho všimnúť už skôr keby som tak nebol pohrúžený do seba. Až teraz som si uvedomil že na mňa čakal.
Ahoj, Edward. Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.
V jeho mysli sa rázom objavila Bellina tvár. Vedel som o čom sa chce rozprávať.
Dúfam, že ťa nezdržiavam.
„Nie to je v poriadku Carlisle“ odpovedal som mu.
Ja len... no. Chcel som vedieť či to je vážne. No... vedie vieš či ju vážne ľúbiš ako tvrdí Alice.
„Áno,Carlisle. Vážne ju ľúbim. Ona sa stala mojim životom. Ona je pre mňa slnko. Ona je môj vzduch či voda pre normálneho človeka. Pre ňu žijem a pre ňu chcem aj naďalej žiť. Až príliš ju milujem. Nechcel som to takto. Ty vieš že nie. Nikdy som jej nechcel ublížiť. Nikdy som pre ňu nechcel byť nebezpečenstvom či ohrozením. Ak bude potrebné odísť tak to urobím.“
Ja viem synček. Ja viem, že sa rozhodneš správne. A som rád, že si konečne šťastný.
„ Máš pravdu poriadne si to užívam. Cítim sa ako by som lietal v oblakoch. Takýto silný a krásny pocit šťastia som dosiaľ nepoznal. Netušil som, že je to také nádherné.“ Naozaj som sa cítil šťastne, ale nie tak normálne. Neviem, bolo to zvláštne šťastie, šťastie o ktorom som si myslel, že pre náš druh ani nemôže existovať. Vedel som ako veľmi sa ľúbia Carlisle s Esme ale nikdy ma nenapadlo, že aj ja budem raz takto milovať.
Áno synak láska je krásny dar. Samozrejme že aj bolí, ak nie sú tí, ktorí sa ľúbia spolu. Ale všetko má svoje zlé aj dobré stránky, no nie?
„Zas máš pravdu. V podstate ako vždy.“ usmial som sa naňho. „Ako sa má Esme?“
Je šťastná, že si ty šťastný. Už teraz má Bellu rada, aj keď ju ešte nepozná. Vie, že keď ťa to dievča dokázalo urobiť takým šťastným, musí mať dobré srdce. Veľmi sa teší, že ju spozná. Mohol by si ju niekedy priviesť? Na večeru napríklad?
„Možno nabudúce. Spýtam sa Belly, či by sem nechcela prísť. Som rád, že je Esme šťastná. Trápilo ma keď si pre mňa robila starosti.“
To nič Edward. Má ťa rada ako svojho vlastného syna. Tak sa jej nediv, že sa o teba tak bojí.
„Aj ja ju mám rád ako svoju matku.“ podišiel som k nemu a objal som ho. „ A teba mám rád ako svojho otca.“
„Ja viem synak.“ povedal a usmial sa na mňa.
„Pozdrav odo mňa Esme.“
A prečo to neurobíš sám. Už by ťa konečne aj rada videla.
„Správne. Mal by som ísť za ňou,“ odvetil som s úsmevom na perách. Esme si pre mňa už dlho robila starosti musím ju upokojiť. Vlastne ja som ju chcel vidieť.
Vyšli sme z garáže zadnými dverami do kuchyne.
„Priviedol som nášho zatúlaného syna.“ kričal Carlisle už od dverí. Jasné, že to nebolo potrebné všetci nás veľmi dobre počuli. Ale až príliš sa tešil a ja som mu nechcel kaziť radosť.
Esme rýchlym krokom vošla do kuchyne a prirútila sa ku mne. Objala ma vo svojom pevnom náruči. „Konečne ťa aj vidím a nie len počujem synček!“
„Prepáč, mami. Nechcem aby si sa pre mňa trápila.“ Povedal som a kajúcne som sa pri tom na ňu usmial.
„To je v poriadku Edward hlavne, že si opäť doma.“ Teraz sa zoširoka usmiala. „Tak vrav aká je? Je vôbec vhodná pre môjho Edwarda? Je pekná? Koľko má rokov?“
„Spomaľ Esme.“ žiarivo som sa na ňu usmieval. „ Som si istý,že sa ti bude páčiť. Volá sa Isabella Swanová, ale radšej je keď jej hovoria Bella. Má 17 rokov a až doteraz žila so svojou matkou vo Phoenixe. Má husté mahagónovo-hnedé vlasy a čokoládové hlboké oči. Je vážne krásna. Je láskavá, srdečná, milá, vtipná, ale aj tvrdohlavá a veľmi všímavá.“ Stále sa na mňa usmievala.
Nie si v jej opise trochu zaujatý? Podľa neho by inak bola dokonalá. Usmiala sa nad svojou myšlienkou.
„No jasné, že to je možné ale čo sa týka Belly je môj opis úplne presný.“
„Tak kedy ju teda privedieš?“
„Neviem Esme najprv sa jej predsa musím spýtať či by sem chcela prísť. Čo keď je už jeden upír na ňu až-až?“ Pousmial som sa dobre som vedel, že Bella by sa nezľakla. Aj keby áno, ochotne by hoci aj riskovala svoj život keby vedela že mi tým spraví radosť. To bola jednoducho Bella. Statočná a obetavá.
„Samozrejme ako vždy správny gentleman.“
„ V sobotu by som ju chcel vziať na svoju lúku, takže tam sa jej to môžem opýtať. Ozaj keď už sme pri tom. Alice?“ povedal som jej meno normálnym hlasom ako keby som pokračoval v rozhovore s Esme. No ona ma počula. Ako náhle zaregistrovala svoje meno, nasmerovala svoje myšlienky smerom ku mne.
Čo chceš Edward?
„Chcel by som sa ťa niečo spýtať, teda ak ti to nevadí. Mohla by si prísť dole?“
Aby si na mňa zas mohol revať tak to teda nie.
„Nie, Alice. Prepáč mi to minule, prosím.“
Neodpovedala ale počul som ju behať po schodoch asi dva schody od konca zastala. V tej chvíli sa v jej hlave objavila vízia nás dvoch bežiacich lesom. Po chvíli sa znova pohla a so šťastným výrazom na tvári dobehla do kuchyne.
„Jasné že s tebou pôjdem.“ povedala a žiarivo sa na mňa usmiala a pritom zatlieskala.
„Tak fajn, zajtra hneď po škole?“ spýtal som sa.
„Jasné. Ale čo Bella necháš ju ísť domov pešo alebo ju nepôjdeš ráno vyzdvihnúť?“
Nad tou myšlienkou, žeby som mal premárniť chvíľu keď som mohol byť tak blízko nej sa mi zastavil dych. Nemohol som si nechaj újsť čas s ňou. V tej chvíli ma niečo napadlo. Ale skôr než som to stihol Alice navrhnúť len znova s úsmevom prikývla. Zas mala víziu. „Dobrý nápad.“
S Alice to bolo vybavené. Počas našej konverzácie- viac-menej bez slov- odišli Carlisle a Esme do haly. Len som sa im pozdravil a odišiel. Bol čas na malú prechádzku.
Vybehol som von zadnými dverami a nasmeroval som si to rovno do lesa. Musel som sa prevetrať. Potreboval som na nič nemyslieť a len utekať ďaleko odtiaľto.
Asi po 5 minútach som odbočil na juh po mojej známej trase. Zastal so znova až keď bolo vidieť pouličné osvetlenie Seatlu. Otočil som sa a utekal späť.
Vyskočil som na balkón a cez neho som prešiel do svojej izby. Zo šatníka som vytiahol prvé nohavice a košeľu, ktoré sa mi dostali pod ruky. Obliekol som sa a zbehol po schodoch do haly. Carlisle a Esme sedeli na gaučí a sledovali televíziu. Obaja zdvihli hlavy keď som zletel schodmi.
„Ideš znova za Bellou.“ povedala Esme. Nebola to otázka ,až príliš dobre ma poznala.
S úsmevom som prikývol a vybehol hlavnými dverami do tmy.
Bol som taký šťastný, že som znova bežal. Rozbehol som sa ešte rýchlejšie. Okolo mňa sa mihali stromy zahalené do čiernej tmy. Všade bolo ticho. Myšlienky ľudí v meste boli pozastavené spánkom.
Vyskočil som na podobločnicu a pomalým pohybom otvoril okno.
Ako každú noc som skĺzol do kresla v kúte a pozoroval som snívajúcu Bellu.
Dnes v noci bola pokojná. Na tvári jej pohrával jemný úsmev. Potichu som jej začal pospevovať uspávanku, ktorú som zložil pre ňu. Pretočila sa na chrbát a vlasy jej hladko skĺzli z tváre.
Jej pokožka v mesačných lúčoch dopadajúcich do okna žiarila. Bola nádherná. V tej chvíli sa ma zmocnil ešte väčší pocit šťastia. To stvorenie, ktoré ležalo predo mnou- stvorenie ktoré vyzeralo ako anjel- milovalo práve Mňa. Na nikom mu nezáležalo viac ako na mne. Diabol a anjel. Zvláštna kombinácia, ale v tejto chvíli mi nezáleží na ničom inom, iba na tom aby som mohol ostať naveky so svojim anjelom. S anjelom, ktorého tak bezhranične milujem.
Ani som si to neuvedomil a vonku začalo svitať. Strhol som sa až keď prvé lúče slnka dopadli do Bellinej izby.
Vyskočil som z okna a vybehol do lesa trblietajúceho sa od kvapiek rosy. V hlave mi stále pohrával ten úžasný pocit šťastia premiešaný s obrovskou láskou, ktorú som cítil k svojmu anjelovi menom Bella.
Do domu som vbehol zadnými dverami lebo som chcel pozdraviť Esme, ktorá bola v kuchyni.
Ahoj Edward. Tak ako bolo minulú noc?
„Ach, Esme. Som taký šťastný až mám pocit, že mi srdce samou láskou vybuchne.“ povedal som a prišiel ku nej aby som ju na privítanie letmo pobozkal na líce.
Je naozaj taká dokonalá, že si zaslúži môjho malého Edwarda?
„ Je Esme. Keď ju spoznáš dáš mi za pravdu. Je ako anjel.“
Dobre, synček, tak už sa teda teším kedy ju privedieš. Ale teraz už bež lebo pre ňu prídeš neskoro.
„Rozkaz mamy. Idem si po a auto a idem po lásku svojho života.“ Esme sa na mňa usmiala a Emmett sediaci na schodoch sa rozrehotal.
Čo malý braček snáď si sa nám tak beznádejne nezaľúbil?
„A čo snáď to má tvoj braček zakázané?“ spýtal som sa stále sa dívajúc na Esme.
No to nie. Len či bude s mojim bračekom ešte sranda keď skončí pod papučou. Stále sa rehotal až sa jemné vibrácie z jeho nadskakovania preniesli po schodoch až k podlahe.
Ignoroval som ho nemal som čas na jeho vtipy. Nasadol som do svojho volva a išiel pre Bellu.
Keď som prichádzal práve odchádzal náčelník Swan. Bol som rád, že nemusím čakať. Pravdu povediac bol som strašne netrpezlivý.
V tej chvíli ako som zastavil na príjazdovej ceste a vypol motor Bellina hlava vykukla spoza dverí. Bol som taký nadšený že ju konečne vidím. Zamkla dvere a kľúč vložila pod odkvap ako každé ráno. Dnes sa neostýchala a nasadla si hneď ako sa dostala k dverám spolujazdca.
Bola nádherná. Jej oči žiarili... radosťou. Radosťou z čoho? Že ma videla? Alebo aký dôvod mala na radosť? Tak rád by som jej nahliadol do mysle, hoc len na chvíľu.
Usmial som sa na ňu pričom jej to vyrazilo dych a zastavilo srdce. Pane Bože je vážne taká krehká a zraniteľná. Ako si ju mohol postaviť do cesty niekomu ako som ja? Nerozumel som tomu ale dnes som sa tým nechcel zaoberať.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal som sa jej nežným hlasom.
„Dobre. Akú noc si mal ty?“ spýtala sa a mne sa v tej chvíli objavil v mysli obraz môjho spiaceho anjela.
„Príjemnú.“ usmial som sa na ňu keďže ani netušila, že to vďaka nej som mal jednú z najkrajších nocí svojho života.
„Môžem sa ťa spýtať čo si robil?“ opýtala sa s nadšením v hlase. Vedel som, že by veľmi rada objavila záhadu toho čo som robil po nociach.
„Nie.“ Uškrnul som sa na ňu a pobavene dodal. „Dnešok ešte patrí mne.“
Dnes som sa vypytoval na ľudí. Na jej matku, nevlastného otca aj jedinú starú mamu, ktorú poznala. Chcel som vedieť čo robili s Renée vo svojom voľnom čase. Pýtal som sa jej na jej priateľky, ktoré mala vo Phoenixe. Ale aj o chalanoch, s ktorými randila.
Jej zoznam nebol dlhý. Vlastne sa tam skôr vyskytli len mená jej kamošov, ktorý ju pozvali na večeru alebo do kina. Nikdy s nikým naozaj nerandila.
„To znamená že si nikdy nestretla nikoho, kto by sa ti páčil?“ spýtal som sa prekvapený týmto odhalením čakal som čokoľvek ale toto nie.
„No... Vo Phoenixe nie.“ Moje pery sa stiahli do pevnej linky a mysľou som sa presunul o pár týždňov dozadu kedy som sledoval komu povie „áno“. Vždy ho povedala iba mne myslel som si, že to bolo iba v tejto škole, ale nie zdá sa, že jediný komu v živote povedala „áno“ som bol iba ja. Zarazilo ma to ale aj potešilo. Bol som strašne sebecký.
Kým so sa ja ponoril do svojich myšlienok ona si zobrala žemľu a odhryzla si z nej. Pokiaľ prežúvala tak som len tak mimochodom nadhodil.
„Dnes som ťa mal nechať ísť vlastným autom.“ Čakal som ako na to zareaguje.
„Prečo?“ spýtala sa zvedavo. Nebola nahnevaná, ak tak iba sklamaná.
„Poobede odchádzam aj s Alice.“ S Alice, ktorá ma bude otravovať celý lov. No na to som nesmel myslieť. Bol som jej vlastne zaviazaný za to, že so mnou išla.
„Aha.“ odpovedala sklamaná. Áno, sklamanie bola hlavná emócia, ktorá sa ukázala v jej očiach. Prečo bola sklamaná?
„To je v poriadku. Pešo to nieje až tak ďaleko.“ dodala keď si všimla zamyslený výraz na mojej tvári.
Čo sa jej preboha stalo? To si vážne myslí, že ju nechám ísť pešo? Tak to teda nie.
„Nenechám ťa ísť domov pešo. Donesieme ti auto a necháme ti ho tu.“ povedal som sebavedomo. Vedel som, že bude niečo namietať ale bol som pripravený na každú alternatívu.
„Nemám pri sebe kľúče,“ vzdychla si. „Naozaj mi nevadí ísť domov pešo.“ Toto jej naozaj nevadilo. Videl som jej v očiach, že hovorí pravdu. Ale niečo ju trápilo. Tak veľmi som túžil vedieť na čo myslí. Čo ju trápi. Pomôcť jej. No to som nemohol. Netušil som čo ju trápilo a nikdy sa to nedozviem.
Pokýval som hlavou zo strany na stranu aby som vytriasol tú náhlu a silnú túžbu vedieť čo s ňou je. „Tvoje auto bude tu a kľúč bude v zapaľovaní, ibaže by si sa bála, že ti ho niekto ukradne.“ Nad tou myšlienkou som sa musel zasmiať. Kto by chcel ten starý vrak. Belline auto patrilo do šrotu, ale ona si to nechcela priznať.
„Dobre.“ odpovedala. No povedala to takým tónom, že bolo ľahké z neho vyčítať, že mi neverí. Neverila, že by som sa nejakým zázrakom mohol dostať ku jej kľúčom. Nemohla tušiť, že presne viem kde jej kľúče sú. Boli v práčovni jej domu, v džínsoch. Presne v tých, do ktorých ich vložila keď som po ňu prvý krát prišiel. Nikdy nenosila rovnaké veci dva dni za sebou, takže som si bol istý, že tie džínsy sú stále v práčovni. A kľúče by z nich nevybrala do vtedy pokiaľ by džínsy nešla vyprať alebo by kľúče nepotrebovala. Spokojný sám so sebou som sa sebavedomo usmial.
„A kam vlastne idete?“ opýtala sa hraným nenúteným tónom.
„Na lov,“ odvetil som ponuro. „Musím urobiť všetky preventívne opatrenia, ak mám byť s tebou zajtra sám.“ Zatváril som sa mrzuto. No môj výraz sa v okamžiku zmenil na prosebný. Keby ma odmietla nemusela by byť vystavená takému nebezpečenstvu, aké som ja určite predstavoval. Spomenul som si na víziu, ktorú mala Alice. Víziu, v ktorej som Bellu držal vo svojom náruči a oči mi žiarili červenou. Víziu, v ktorej som ju zabil. Nie to sa nesmie stať. Musím ju ochrániť za každú cenu. Aj za cenu toho, žeby som ju stratil. „ Ešte stále to môžeš zrušiť, veď vieš.“
„Nie,“ zašepkala a pozrela na mňa. „Nemôžem.“
„Možno máš pravdu.“ Možno je tvojim osudom zomrieť mojou rukou. Možno ťa mám zabiť. Netvor z môjho vnútra sa predieral na povrch. V hlave mi vírili obrazy Belly. Nie tej krásnej, živej, ktorú som miloval. Nie, obrazy Belly, ktorá bola moju obeťou. Netvor mi pripomenul nádhernú vôňu jej krvy. Teplotu jej jemnej pokožky. Oči mi menili farbu zo zlatej na temnú čiernu. Videl som to v odraze tých Belliných. Netvor bol príliš blízko, musel som ho zahnať späť do svojej najčiernejšej časti mozgu a zamknúť ho tam. Už nikdy sa nesmie dostať von!
„O koľkej ťa zajtra uvidím?“ spýtala sa zúfalo. Do pekla. Prečo zas bola zúfalá? Táto jej schopnosť zabrániť mi čítať jej myšlienky bola vážne frustrujúca.
„Ide o to, že ... je sobota nechceš si pospať?“ Alebo skôr nechceš stráviť viac času bez ohrozenia života? Nechceš sa ma zbaviť? V zápätí sa moja nálada zmenila. Spomenul som si na včerajšiu noc. Nechceš ma nechať trocha dlhšie pozorovať tvoju nádhernú, spiacu tváričku? Nechceš ma nechať len o trošku dlhšie ti pospevovať uspávanku?
„Nie,“ odpovedala bez rozmýšľania. Nechcela ma nechať spievať jej. Radšej chcela byť so mnou. Hoc v nebezpečenstve, ale blízko mňa. Chcela byť pri mne tak veľmi ako som ja túžil byť pri nej.
„Tak teda v obvyklom čase,“ rozhodol som. „Bude Charlie doma?“ Dúfal som v to, že áno, aj keď šťastný úsmev na jej tváry hovoril o presnom opaku. Nech ma vidí odnášať jeho dcéru preč nech vie s kým bola keď sa nevráti.
„Nie, zajtra ide na ryby.“ Jej oči sa ešte viac rozžiarili. Vari si neuvedomovala, že tak to bude ešte nebezpečnejšie? Až tak rada mala nebezpečenstvo a extrémy?
„ A keď sa nevrátiš domov, čo si pomyslí?“ Nedalo mi nespýtať sa na to. Musí si uvedomiť v akom je nebezpečenstve.
„Netuším,“ odvetila úplne pokojne. Vážne v sebe nemala ani štipku strachu? „Vie, že sa chystám prať. Asi si pomyslí, že som spadla do práčky.“ Vyrovnane sa na mňa usmiala. Samozrejme, ako vždy všetko obrátila v žart. Zamračil som sa na ňu. Nevedela čo je to strach. Zaslúžila by si malú lekciu aby sa naučila aspoň trochu báť. Aj ona sa na mňa zamračila. Ani netušila aká rozkošná bola keď sa hnevala.
Po chvíli sa prestala mračiť. „ Čo budeš dnes loviť?“ spýtala sa šeptom ale v znova jej v hlase pohrával úsmev. Bolo až neuveriteľné s akou ľahkosťou prijala to čo som. Vôbec sa nebála skôr by sa dalo povedať, že bola nadšená. Nadšená z toho, že som nezabíjal ľudí ale len zvieratá. Ako keby neexistovala žiadna možnosť, že môže byť mojou obeťou. Až príliš mi verila. Bolo až vtipné ako veľmi vkladala svoj život do rúk upíra. Pousmial som sa. Upíra, ktorý ju miloval.
„Hocičo , na čo v parku narazíme. Nejdeme ďaleko.“
„Prečo ideš s Alice?“ spýtala sa a zatvárila sa nechápavo.
„Alice je najlepšia .... opora.“ Tiež by sa dalo povedať otrava, to bolo dosť blízko skutočnosti.
Ale bola pravda, že jediná okrem mňa naozaj vedela aká Bella je a prečo je pre mňa výnimočná. Esme s Carlislom sa ma snažili pochopiť ale Bellu nepoznali nemohli jej úplne veriť a ja som im rozumel. Jasper s Rosalie boli proti a keby som Bellu nebránil bez výčitiek by ju zabili, pretože poznala naše tajomstvo. No a Emmett. Emmett bol kapitola sama o sebe ten, proti Belle nemal nič, ale vadil som mu ja. Stále som o nej rozprával a to mu liezlo na nervy.
„A čo ostatní? Ako to berú?“ spýtala sa placho.
„Sú nedôverčiví. Aspoň väčšina z nich.“ Jediní ktorím nezáležalo na tom či Bella poznala naše tajomstvo boli Alice a Emmett. Teda okrem mňa, samozrejme. A to iba preto, lebo Alice videla budúcnosť a Emmett sa nebál žiadneho nebezpečenstva.
Zdvihla pohľad a ponad plece sa pozerala na koniec jedálne. Nebolo ťažké uhádnuť kam sa pozerala. Na konci jedálne sedeli ostatní Cullenovci. Moja rodina. Každý z nich sa pozeral iným smerom tak ako sme to pri obede robili vždy aby sme nepútali príliš veľkú pozornosť svojimi rozhovormi.
„Nemajú ma radi.“ hádala.
„ V tom to nie je,“ nesúhlasil som s ňou. Bolo to len v tom, že si poznala rodinne tajomstvo, ktoré bolo po storočie dobre ukryté. A čo bol ešte väčší dôvod, že si na to prišla sama. Mysleli si, že ak si na to dokázala prísť tak to už mohla vedieť aj polovica mesta. Nechápali, že si až príliš rozdielna. „Nechápu, prečo ťa nedokážem nechať na pokoji.“ dostal som nakoniec zo seba.
„Ani ja, keď už sme pri tom.“ nadhodila len tak mimochodom.
Nie, nie,nie! Len nech s tým zas nezačína. Vyvrátil som oči k stropu a sklopil som ich späť až vtedy keď som si bol istý, že nevybuchnem. „Už som ti povedal, ty sa vôbec nevidíš jasne. Ešte som nestretol nikoho, ako si ty. Fascinuješ ma.“ Vyvalila na mňa oči, s pohľadom akoby práve počula dobrý vtip.
Usmial som sa na ňu. „So svojimi schopnosťami“ zamrmlal som cez úsmev a pomalým pohybom som sa dotkol jej čela. „Viem toho o ľudskej povahe viac ako dosť. Ľudia sú predvídateľní. Ale ty... ty nikdy nespravíš to čo čakám. Neustále ma prekvapuješ.“
Keď som dopovedal otočila sa. No stačila tá krátka chvíľa keď som jej ešte stihol nahliadnuť do očí a videl som v nich bolesť. Bolesť zmiešanú so zármutkom nad tým čo som povedal. To ma prinútilo pokračovať.
„Ale je toho viac ... a to sa už nedá tak ľahko vyjadriť slovami-“ Musel som zastať v strede vety a cez celú jedáleň som sa pozrel na Rosalie, ktorá prebodávala Bellu pohľadom a nespúšťala ju s očí. Zasyčal som na ňu a konečne sa otočila.
Bella sa na mňa pozrela od strachu rozšírenými očami. Bola taká stuhnutá a úplne bledá. Bolo mi ľúto, že to musela zažiť.
„Mrzí ma to. Ale bojí sa. Vieš... po tom, ako sme strávili toľko času na verejnosti spolu... je to nebezpečné nie len pre mňa ak ...“ odmlčal som sa a sklonil hlavu do dlaní.
„Ak čo?“
„Ak... sa to skončí... zle.“ Sužovalo ma čo i len na to pomyslieť nie jej to ešte povedať nahlas. Ale musela poznať pravdu. Pravdu o tom aký naozaj som.
„A teraz musíš odísť?“ spýtala sa ustarane. Snažila sa to zakryť ale nešlo jej to.
„Áno,“ povedal som a zdvihol hlavu z dlaní. Chcel som byť vážny, aby pochopila význam toho čo som jej pred chvíľou povedal. Ale pri nej sa to nedalo. V tom som si spomenul na biológiu a zasmial sa. „Asi je to tak aj najlepšie. Na biológii nám zostáva pretrpieť ďalšiu štvrťhodinu toho zúfalého filmu a nemyslím si, že by som to ešte zvládol.“ Vydržať zas tak blízko Belly v tme, ktorá vyvolávala tú zvláštnu túžbu dotknúť sa jej by nebolo bezpečné. Už by som sa nemusel tak dobre ovládnuť.
Alice sa k nám pomaly blížila. Vedel som, že by som mal na to Bellu upozorniť. No nechcel som prerušiť tú krásnu chvíľu keď sa mi v tichosti dívala do očí a ja som sa mohol dívať do tých jej.
Odrazu sa strhla. Alice už stála za mojim chrbtom a ona si to až teraz uvedomila.
Waw konečne ju môžem pozdraviť a predstaviť sa. Budú z nás skvelé kamarátky, Edward. Len ťa upozorňujem, že ma možno bude mať radšej ako teba. Jasné že iným spôsobom- mňa bude mať rada ako sestru – ale to je jedno.
„Alice,“ pozdravil som ju nútene zdvorilým tónom. Tak toto mi robila vždy keď sa ku mne čo len priblížila.
„Edward,“ tiež sa pozdravila ale s radosťou v hlase. Z radosťou z toho, že získa novú priateľku.
„Alice, Bella – Bella, Alice“ predstavil som ich už trochu veselšie, keďže aj Bella sa už začala tváriť uvoľnenejšie.
„Ahoj, Bella. Som rada že ťa konečne spoznávam.“ Konečne. Myslím to vážne už dávno sme sa mohli priateliť keby mi v ceste nestal môj zaťatý brat, ktorý mi stále bránil čo i len sa k tebe priblížiť.
Škaredo som na ňu zazrel. Už zas s tým začínala ako v podstate vždy, keď mohla. Bola vážne tou najotravnejšou osobou akú som poznal. Ale musel som priznať, že po Belle bola aj mojou najobľúbenejšou osobou.
„Si hotový?“ spýtala sa ma. Si pripravený na pár hodín opustiť svoju lásku a ísť si so mnou zaloviť? Alebo potrebuješ ešte čas? Je pre teba ťažké ju opustiť tak isto ako je pre mňa opusť Jaspera?
„Takmer.“ Táto odpoveď podávala vysvetlenie na viacero z jej otázok presne tak ako som chcel.
„Stretneme sa pri aute,“ povedal som rezervovane.
Pohla sa z miesta a zamierila k dverám. Bella sa za ňou celú cestu obzerala ešte stále musela byť trocha vyľakaná aj keď to na sebe nedal vidieť.
Je fakt super už sa teším ako sa s ňou budem zas rozprávať. Možno by chcela prísť k nám na pyžamovú party. Alebo by sme si mohli vyraziť do mesta na babskú jazdu. Nakúpiť nejaké oblečenie a potom skočiť do kina. Waw, to by bolo super. Musím sa jej spýtať či by nechcela ísť niekam von napríklad na budúcu sobotu, keďže zajtrajšok už má obsadený Edward.
Konečne vyšla z dverí a prestala ma bombardovať svojimi hlúpymi nápadmi.
„Mala by som povedať- zabav sa- alebo to nie je to pravé?“ spýtala sa zvedavo keď sa konečne otočila späť ku mne.
„Nie- zabav sa – je rovnako dobré ako čokoľvek iné,“ odvetil som jej z úsmevom.
„Tak sa zabav.“ snažila sa to povedať nadšene ale v hlase jej bolo cítiť tŕpku príchuť zármutku.
„Pokúsim sa.“ Stále som sa snažil usmievať. „ A ty si dávaj na seba pozor, prosím ťa.“ Ani len netušila ako vážne som to myslel. Vôbec nevedela aká dôležitá pre mňa bola. Zabilo by ma to keby sa jej niečo stalo.
„Dávať si pozor vo Forkse – to je výzva!“ odvetila pohŕdavo.
„Pre teba to je výzva,“ pripomenul som jej a zvážnel. Normálne pre ňu bolo ťažké čo len sa udržať na nohách nieto ešte chodiť. Každý krok pre človeka ako bola ona bol nebezpečenstvom. Nieto ešte keď tie kroky má robiť po vlhkej, šmykľavej zemi ako bola tá vo Forkse. „Sľúb mi to.“
„Sľubujem že si budem dávať na seba pozor,“ odriekala slovo za slovom. Presne tie, ktoré som chcel počuť. „Ale pozor dnes večer sa púšťam do prania. To vyzerá skutočne nebezpečne.“ Vôbec netušila čo všetko sa mohlo stať. Úplne bežné nehody ktoré ale mohli skončiť jej smrťou. Mohla ju kopnúť elektrina, mohla sa pošmyknúť a hlavou si to namieriť rovno na roh práčky. Mohla do nej spadnúť, bolo to smiešne ale pri Belle je všetko možné.
„Nespadni do práčky,“ uťahoval som si z ne svojou najmenej pravdepodobnou verziou nehody, ktorá sa jej však v pohode mohla stať.
„Budem sa snažiť.“ žiarivo sa na mňa usmiala.
Postavil som sa a ona sa tiež postavila. „Uvidíme sa zajtra,“ povedala smutne. Jasne, že bola smutná. Aj ja som sa cítil zle, že som ju mal opustiť. Nechcel som to urobiť ale bolo to nutné kvôli zajtrajšku.
„Tebe to pripadá ako dlhý čas, však?“ zamyslel som sa. Bola len človek jej čas bol obmedzený, nie ako ten môj. Bolo takmer isté, že jej to bude pripadať dlho.
Po chvíli otrávene prikývla a zatvárila sa mrzuto. Tak rád by som tu s ňou ostal. Ale nešlo to, pripomenul som si. Nemôžeš mať všetko Edward!
„Prídem ráno.“ Alebo skôr prídem v noci ale to ty vedieť nebudeš. Usmial som sa, zbožňoval som keď som ju mohol pozorovať ako spí a keď bola nepokojná tak aj spievať. Naklonil som sa cez stôl a jemne ju pohladil končekmi svojich prstov po tvári. Tentokrát to bolo niečo čo som chcel urobiť a nestalo sa to len tak z popudu. Nie plne som sa ovládal a stiahol som ruku späť. Musím odísť. Musím ju nechať premýšľať. Zajtra ja pred ňou ťažký deň.
Otočil som sa a pomalým krokom vyšiel z jedálne. Mal som chuť otočiť sa a vziať Bellu zo sebou. Nechať Alice ísť samú na lov a vziať Bellu niekam von ako normálny chalan, ktorý sa zaľúbi do dievčaťa. Ja som ale nebol normálny. Už dlho nie.
Alice ma netrpezlivo čakala pri aute. Tak čo už si sa rozlúčil? Si pripravený vyraziť za dobrodružstvom?
„Áno, jasné Alice. Ale nezabudni na to, že najprv musíme skočiť Belle pre auto.“
Aha. Bellina kára. Prepáč, ale to sa nedá nazvať autom.
„ Nie, pre toto sa vážne nenahnevám. Myslím si že máš úplnú pravdu.“
Hmm, to áno ako vlastne vždy. Samoľúbo sa usmiala. To bola proste Alice, nedalo sa jej to zazlievať.
„Tak nasadaj aby sme mohli konečne vyraziť.“
Rozkaz pane! Som rada, že si zavolal práve mňa.
„Tak sa snaž aby som to neľutoval.“
Toto ľutovať nebudeš. Som tvoja najlepšia voľba. Usmiala sa a nasadla do auta.
Tiež som nasadol a naštartoval. Cesta k Bellinmu domu nebola dlhá. Hlavne nie mojou rýchlosťou. Vystúpil som a kľúčom pod odkvapom som otvoril dvere. Vďaka mojim nočným výletom k nej domov, som veľmi dobre vedel kam mám ísť. Prišiel som do práčovne a z koša na prádlo som vytiahol svetlo modré džínsy. Kľúče boli v pravom vrecku. Džínsy som vrátil späť na ich miesto a vrátil som sa do kuchyne, kde mali na chladničke blok na odkazy. Nepotreboval som vypisovať dlhé listy tak som si na chvíľu sadol k ich stolu. A na lístok som napísal len tri slová.
Dávaj si pozor.

No tak Edward takýmto tempom sa tam Belliným autom ani nedostaneme! Ak nechceš aby išla pešo mal by si si trocha pohnúť.
Ako vždy mala Alice znova pravdu. Poskladal som papierik a vyšiel som von.
Už sedela na sedadle vodiča v mojom aute.
Ja to „auto“ šoférovať určite nebudem. A ty na si druhej strane na neho kvôli zajtrajšku musíš zvyknúť. Pripomenula mi s úsmevom.
Prevrátil som oči a pomaly sa presúval k Bellinmu šrotu. Otvoril som dvere. Vnútrajšok auta nevyzeral o nič lepšie ako vonkajšok. To ma teda ani s ďaleka neprekvapilo. Ale niečo čo som mohol čakať ma dosť prekvapilo. Z vnútra sa valila ta najkrajšia vôňa. Bellina vôňa. Ostrá pálčivá bolesť preletela mojim krkom. Ako vždy, Alice mala znova pravdu na toto som si potreboval zvyknúť.
Nasadol som do priestoru kde každá čiastočka vzduchu obsahovala vôňu, ktorá dráždila moje hrdlo. Zavrel som za sebou dvere a pôsobilo to presne opačne ako som čakal. Namiesto toho aby sa sem nahrnula čo i len troška čerstvého vzduchu z vonku, iba viac rozvíril ten vo vnútri. Moje hrdlo horelo. V jej aute – na tomto malom priestore – bola Bellina vôňa koncentrovanejšia ako v jej izbe.
Nemalo cenu snažiť sa zvyknúť si. Pomaly som sa nadýchol a bolesť v mojom hrdle sa ešte vystupňovala. Naštartoval som a bol som rád, že som mal možnosť vyskúšať si túto „terapiu“ ešte dnes pokiaľ tu nebola Bella.
Ku škole som išiel 60 -kou, trvalo to strašne dlho. Nebyť Alice, ktorá stále dobiedzala svojími myšlienkami typu : - Pôjdem s Bellou radšej do Port Angeles alebo do Seatlu. Kde majú väčší výber topánok a oblečenia? Hm, myslím, že v Seatli ale to je ďalej ako Port Angeles. Dúfam, že Belle nevadí dlhé cestovanie. Veď keď bude unavená môže si pospať a nakupovanie ju potom znova určite preberie...
Alebo: - Strašne sa teším ako si spravíme pyžamovú party. Mohla by na ňu pozvať aj svoje ľudské kamarátky. Áno a ja zavolám aj Rosalie a Esme. To bude super. Môžme byť celú noc hore a rozprávať sa o čomkoľvek bude chcieť, mohla by som jej urobiť manikúru aj pedikúru. Waw tomu sa určite poteší aj ona. A vlastne tým spravím radosť aj Esme, lebo tá ju chce veľmi spoznať a toto by bola ideálna chvíľa... Asi by som sa unudil k smrti takto som sa aspoň mohol niekedy nahnevať či rozosmiať
Takto to pokračovalo až kým sme nedošli na parkovisko a ja som neodstavil Belline auto na miesto kde ráno stálo volvo. Vystúpil som a z vrecka som vybral lístok, ktorý som jej napísal. Ešte raz som ho roztvoril a skontroloval či je tam napísané to čo som chcel. Položil som lístok na sedadlo vodiča a kľúče som nechal v zapaľovaní ako som jej povedal. Zavrel som za sebou dvere a odkráčal som k dverám spolujazdca svojho volva.
„Alice nechcela by si ma pustiť, aby som šoféroval ja?“ spýtal som sa aj keď som vedel odpoveď.
Nie nechcela. Môžeš šoférovať na ceste späť, dobre? Jasné čo iné som mohol čakať. Keď raz sedela za volantom tak by sa ho nevzdala až pokiaľ by nemusela.
„Fajn, Alice tak si teda pohni a šliapni na to, nech sme späť čo najskôr.“ Stále som sa nevzdal nádeje, že budem doma skôr ako pred svitaním. Strašne som chcel ísť pozrieť Bellu, nech by to trvalo akokoľvek krátko chcem ju vidieť pokojnú, usmievajúcu a šepkajúcu za sna moje meno. Chcel som ju vidieť ešte dnešnú noc nie až zajtra ráno. Ráno, ktoré môže byť pre nás osudným.
Fajn už idem. Dodala s úsmevom a šliapla na plyn. Otočila sa a za škripotu pneumatík opustila parkovisko.
Kam mám vlastne ísť?
„Pokračuj na juh a potom odboč doľava.“ Navigoval som ju k lesnej cestičke odkiaľ asi 150 míľ na sever bol revír medveďov a púm. Nemali sme v úmysle ísť až tak ďaleko ale týmto smerom sa vždy pohybovalo nejaké stádo jeleňov, či iných bylinožravcov. Snáď na nejaké natrafíme dostatočne skoro aby sme sa mohli vrátiť.
Á, odbočka doľava.
Asi o minútu neskôr sme odstavili auto na konci cesty odkiaľ sme mohli ísť konečne pešo. Rýchlo sem vystúpili z auta a vydali sa smerom na sever. Bežali sme asi 50 míľ a stále ani najmenšia stopa po zvieratách. Les bol zvláštne tichý. Nezdalo sa mi to normálne aby v korunách stromov nebolo počuť vtáky a na lúkach necupotali nejaké jelene alebo srny. Bolo to zvláštne.
„Alice čo myslíš, že zahnalo tie zvieratá? Zvyčajne toto nerobievali a už vôbec nie tu. Tu vždy bolo plno zvery.“
Neodpovedala a tak som sa obzrel či je v poriadku no skôr než som sa stihol otočiť som zazrel v hlave záblesk jej vízie. Keď som chcel vnímať jej vízie musel som sa na ne sústrediť nebolo to také ľahké ako s myšlienkami.
Sústredil som sa na víziu, ktorú práve mala a zrazu som ich videl. Troch nomádov, ktorý prichádzali z juhu a smerovali na sever. Na našom území sa neplánovali dlho zdržať ale aj tak mohli napáchať dosť škody. Ak budú na našom území loviť, podozrenie po tom čo odídu môže padnúť na nás. Bolo to nepravdepodobné ale stále možné.
„Čo sa stalo Alice? Prečo tá vízia len tak zmizla?“
Ja netuším Edward. Neviem prečo to zmizlo. Nechápem čo chcú na našom území? Prečo by preboha išli na sever okľukou cez Olympijsky polostrov? Je to divné. Fakt tomu nerozumiem. Ale myslím, že nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
„Dobre, Alice tak teda poďme aby sme sa čo najskôr mohli vrátiť domov a varovať Carlisla.“ A samozrejme aby som mohol ísť za Bellou. Jej sa nesmie nič stať. Teraz nesmie ostávať sama ak tu hrozí takéto nebezpečenstvo.
Asi o 20 míľ ďalej sme narazili na stádo jeleňov. Ulovili sme presne toľko koľko sme potrebovali a tak sme sa mohli vydať na spiatočnú cestu.
Späť k autu nám to trvalo oveľa kratšie. Nemuseli sme sa zdržovať a bežali sme najvyššou rýchlosťou cez les. Nebiť toho zlého pocitu, že som bez Belly a tiež, že jej hrozí nejaké nebezpečenstvo znova by sa ku mne vrátil ten nádherný pocit šťastia.
Pri aute sme boli asi za 15 minút. Sadol som si na miesto vodiča a čakal na Alice. Tá nahnevaná stála pred dverami spolujazdca a nechystala sa tak skoro nastúpiť.
„No tak Alice pohni sa nemáme celý deň. Len si spomeň čo si povedala, keď sme sem išli. Povedala si, že na ceste späť môžem šoférovať ja,“ pripomenul som jej víťazoslávne lebo sa pohla a otvorila dvere.
Toto ti nezabudnem Edward. Ja sa snažím idem s tebou na lov, len aby si neišiel sám a ty mi nedovolíš ani šoférovať.
Jasné snažila sa ma obmäkčiť, ale ja som dupol na plyn hneď ako si sadla a zavrela za sebou dvere. Museli sme byť rýchlo späť najprv sme museli varovať Carlisla a potom so chcel ešte ísť za Bellou.
Domov sme došli okolo siedmej večer. Carlisle sedel vo svojej pracovni a zas študoval nejakú knihu o medicíne. Vyšiel som po schodoch do jeho pracovne. Pred dverami som zastal.
Poď ďalej Edward.
Vošiel som a zavrel za sebou dvere. Bol otočený smerom ku mne a pred sebou mal hrubú knihu 1000 a jeden spôsobov pomoci pri uhryznutí hadom, ktorá bola celá v latinčine.
„Carlisle, keď sme boli s Alice v lese mala zvláštnu víziu. Boli v nej traja nomádi z juhu, ktorý smerujú na sever. No najzvláštnejšie na nej bolo to, že prechádzali cez naše územie. Prečo ba to robili? Prečo by išli takouto okľukou keď tam mohli ísť priamo?“
„Hm, to je zvláštne. Boli to muži?“
„Dvaja muži a jedna žena,“ odpovedal som ustarostene a ďalej pozorne sledoval jeho tvár.
„Aha, to je vážne zaujímavé. Kedy vlastne majú prísť?“
„Asi tak o dva dni. Ale ich rozhodnutie ešte vôbec nieje isté je to len jedna z ich možností. Možno, že sem vôbec neprídu.“ Dúfal som, že sem vážne neprídu, že si vyberú tú druhú z možnosti, ktorú zvažovali. No netušil som či vôbec bola nejaká šanca aby si vybrali druhú možnosť. Táto sa javila viac pravdepodobnejšia.
„Možné to je, ale radšej by sme nemali dúfať. Musíme sa pripraviť.“
„Máš pravdu. Idem to povedať Emmettovi a Jasperovi.“
„Dobre, bež chlapče.“
Otočil som sa a vybehol som z pracovne Emmett z Jasperom boli v lese ďaleko za domom. Vyrazil som po ich stope a asi o 5 minút neskôr som na nich narazil ako sedia na kmeni stromu a rozprávajú sa.
„Áno, Jasper. To je dobrý nápad.“ Odpovedal Emmett Jasperovi na otázku ohľadne nejakej baseballovej stratégie.
„Edward čo sa stalo?“ spýtal sa Jasper keď pocítil moju ustaranú náladu.
„No vlastne skôr, čo sa stane?“ opravil som ho. „Keď sme boli v lese Alice mala zvláštnu víziu ako nomádi z juhu prichádzajú na naše územie. Bolo to zvláštne lebo smerujú na sever.“
„Na sever?“ zapojil sa Emmett. „Tak čo potom chcú na našom území?“
„Netuším, budú tu asi za dva dni. No vlastne existuje tu ešte jedna možnosť, ktorú zvažujú a to, že pôjdu tradičnou cestou. Takže, je možné, že sem vôbec neprídu.“
„Koľko ich vlastne je?“ Jasper začal rozmýšľať nad stratégiou ako by sme ich mohli zastaviť aby sa nedostali tak blízko k mestu.
„Sú len traja. Dvaja muži aj jedna žena.“
„Tak čo potom toľko strachu Edward. Zastavíme a porazíme ich ľavou zadnou. Budeme bojovať.“ Odpovedal Emmett s úsmevom tešil sa, že bude mať šancu bojovať s upírom bola to preňho lákavejšia predstava ako len loviť medveďov grizly. Tí síce boli nebezpečný ale len pre normálnych ľudí, Emmettovi nemohli ublížiť a to ho už prestávalo baviť. Potreboval mať v živote trocha extrému.
„Jasné, Emmett tvoj názor poznáme.“ Usmial som sa na neho. „Nemaj strach ak bude potrebné bojovať, aby sme ochránili mesto“ a samozrejme Bellu, „tak budeme bojovať.“
Jasné, že poznáš moje názory keď sa mi stále prehrabávaš v hlave. Pripomenul mi s úsmevom.
„No to je síce pravda ale dobre vieš, že ja za to nemôžem.“ Bola to pravda ich myšlienky ku mne prichádzali a odchádzali len tak, nepotreboval som ich vnímať a dokonca som sa ich snažil ignorovať, ale nešlo to.
Edward, dobre vieš, ako som to myslel, tak sa tým nezaťažuj. No a keď už sme pri tom, nemusím ti ani čítať myšlienky aby som vedel kde chceš práve teraz byť, tak už bež a nechaj ma s Jasperom predebatovať stratégiu.
„Jasne Emmett výnimočne máš úplnú pravdu.“ Usmial som sa na neho a otočil sa na odchod.
Edward zas ide za tým dievčaťom. To nieje normálne storočia odmietal nádherné upírky a teraz sa zaľúbi do úplne obyčajnej smrteľníčky. Divné. Toto bolo Jasperove myšlienky keď som odchádzal. Emmett nemyslel na nič iba sa v mysli smial z toho aký som bol v poslednej dobe posadnutí z toho byť s Bellou. Bolo to zvláštne ani ja som tomu poriadne nerozumel, jediné čo som vedel bolo, že ju chcem mať na očiach a blízko seba. To bolo posledné na čo som pomyslel pred tým než som sa rozbehol hustým lesom

3. Priznania

Keď som prišiel k jej domu v Bellinej izbe sa ešte svietilo. Nemohol som tam ísť pokiaľ bola hore, aspoň zatiaľ nie. Iba by som ju zbytočne vyľakal.
Ostal som skrytý v húšti stromov a ticho som načúval tomu, čo sa tam dialo. Nedokázal som identifikovať ten zvuk, bolo počuť iba buchot a potom otváranie CD prehrávača. Po chvíli sa ozvala upokojujúca hudba Chopinových nokturn. Načúval som tej jemnej melódii a premýšľa prečo si asi Bella zapla CD a potom si so zhasnutým svetlom ľahla do postele. Chcela sa snáď upokojiť? Alebo si až tak, podvedome samozrejme, zvykla na snívanie pri jemnej hudbe, že si preto aby zaspala musela pustiť Chopina?
Bol by som rád keby si privykla na moju prítomnosť tak dokonale. No z realistického hľadiska to bolo nemožné, ako som s ňou mohol byť, keď som bol pre ňu úhlavným nepriateľom. Nepriateľ, ktorý ju chcel zabiť. Nepriateľ, ktorého by sa mala báť.
Asi po polhodine jej tiché prevracanie ustalo a v izbe znela už len jemná melódia a jej rytmické dýchanie. Vyskočil som na okno aby som sa presvedčil, že spí.
Jej krásne, hlboké oči boli prikryté viečkami a vlasy mala prehodené cez líce. Ako vždy vyzerala úchvatne. Jej jemná pokožka v tomto tlmenom mesačnom svetle nabrala striebristý nádych.
Otvoril som okno a jemne som skĺzol s podobločnice do izby. Sadol som si na svoje obvyklé miesto a pozoroval ju. Mal som pocit, že môžem s ňou snívať jej sny, keď som sa tak na ňu díval. Ale, nemohol som, chcel som, no, jej myseľ pre mňa bola zavretá. Ticho som si začal pohmkávať melódiu Bellinej uspávanky keď utíchla melódia z CD- čka.
Pohľad na ňu ma privádzal k šialenstvu. Tak veľmi som sa jej chcel dotýkať. Tak veľmi som túžil vidieť o čom sníva, pridať do jej snov svoju tvár a moje meno. Chcel som aby si šepkala moje meno. Miloval som ten zvuk, keď ho vyslovila a v poslednom čase mi veľmi chýbal. V posledné dni spala tak pokojne, že nehovorila zo spánku
Neodolal som tomuto pokušeniu a presunul som sa bližšie k jej posteli. Sadol som si asi 50 cm od nej. Hľadel som jej na zatvorené viečka a videl ako sa jej oči pod nimy pohybujú. Bol som si takmer istý, že sa jej niečo sníva, ale nič som nemohol vedieť úplne presne.
Takto som pri nej presedel celú noc a zakaždým vdychoval jej nádhernú vôňu, ktorá ale hrozne pálila moje hrdlo. Ráno som si všimol na stoličke pri písacom stole prehodené oblečenie, ktoré si pravdepodobne chcela vziať na seba. Prezrel som si ho a potom som vyskočil z otvoreného okna.
Domov som dobehol v skvelej nálade. Emmett sedel na schodoch pred prednými dverami a pozoroval môj príchod. Usmial som sa na neho a úsmev mi opätoval.
Tak čo? Vidím, že noc si strávil prijemne.
„No, vlastne áno.“
Vidno ti to na očiach. Celé sa ligocú od šťastia. Som vážne zvedavý na tú tvoju Bellu. Kedy nám ju konečne predstavíš?
„Už čoskoro Emmett. Neboj sa ty ju budeš mať určite rád.“
Prečo by som ju mal mať rád? Alebo radšej neodpovedaj chcem byť prekvapený. Usmial sa a ja som prešiel s jemným smiechom okolo neho do domu. Keď som si predstavil ako Bella v kuse padala a udierala sa, tak som vedel, že Emmettovi sa to bude zdať smiešne a bude sa pri nej vždy zabávať. Preto ju bude mať rád pri sebe.
Čo tým mohol Edward myslieť, že ja ju budem mať určite rád? Hm, nechám to tak. Vážne sa chcem nechať prekvapiť tým jeho objavom.
Prešiel som cez halu a vyšiel som hore schodmi. Zamieril som do svojej izby. Otvoril som šatník a vybral z neho modré džínsy, bielu tričko bez rukávov a bledohnedý sveter. Presne som vedel, čo hľadám. Snažil som sa svoje oblečenie doladiť k tomu, ktoré mala Bella prehodené cez operadlo stoličky. Ak nijak inak, dnes som k nej chcel ladiť aspoň s oblečením.
Na dverách sa ozvalo tiché zaklopanie.
Možno, že ma nechce vidieť, ale musím to skúsiť.
„Poď ďalej Rosalie.“
Hm, tak možno sa aj on chcel rozprávať so mnou. Pomalým krokom vstúpila do miestnosti a sediac na pohovke na mňa čakala. Vyšiel som zo šatníka, zavrel za sebou dvere a otočil sa.
„Tak, čo chceš Rosalie?“
Vlastne som sa ti prišla ospravedlniť. Bola som k tebe odporná a nemám na to vysvetlenie. Preto, že nemám rada Bellu ešte neznamená, že sa chcem hádať aj s tebou.
„Dobre, Rose ale stále nechápem prečo ju tak neznášaš. Nič ti neurobila a nikdy by naše tajomstvo neodhalila. Ak by niekto urobil chybu tak by som to bol ja, ak sa chceš na niekoho hnevať mala by si sa hnevať na mňa.“
Edward nie ja len... No... Bála som sa, ale teraz jej už začínam veriť. Ak jej verí celá moja rodina tak by som mala aj ja a vážne sa o to snažím. Ale ja .... jej viac menej závidím a žiarlim na ňu. Keby som mohla, ty veľmi dobre vieš, že by som chcela byť človekom a ona sa so svoji životom tak zahráva. Keby som bola na jej mieste snažila by som sa udržať pri živote ale ona robí presný opak. Stále sa vystavuje nebezpečenstvu keď je blízko teba ale jej to akosi nevadí. Preto sa na ňu hnevám. Nie, vlastne nie... Iba na ňu žiarlim chcela by som mať to čo má ona. Je človekom a má celý život pred sebou. Presne to by som chcela aj ja keby som to mala šancu dostať.
Smutne si povzdychla a ja som jej rázom rozumel. Chápal som prečo tak Bellu neznášala. Nie ona proti nej vlastne nič nemala iba jej závidela. Závidela jej to čo ona už nikdy mať nebude. To, že bola človekom.
„Neviem akým zázrakom sa to stalo, ale rozumiem ti Rosalie. Chápem čo prežívaš a odpúšťam ti. Si predsa moja sestra.“ letmo som sa usmial a podišiel bližšie k nej. Objal som ju.
Bola mojou sestrou už taký dlhý čas a ja som nevidel niečo tak jasné. Niečo čo vyplývalo z toho ako sa stala jednou z nás, z jej povahy. Bolo mi strašne ľúto, že som jej neporozumel skôr.
Ďakujem ti Edward. Si úžasný brat. Mám ťa vážne rada.
„Aj ja teba Rose. A teraz už bež skôr než ma Emmett zabije za to že som ťa rozrušil.“ Rozosmiala sa a jej tiché vzlykanie prestalo.
Si vážne super. Ale stále si myslím, že ti trochu preskočilo keď si sa zahľadel do toho dievčaťa.
„Ďakujem, Rose. To bol skvelý kompliment.“ Tiež som sa rozosmial
Dobre tak ja teda idem aby som ťa nezdržiavala. A dávaj si pozor jasné.
„Neboj sa o mňa Rose. Budem v poriadku nech sa dnes na lúke zomelie čokoľvek budem sa úplne ovládať. Nebudeme sa musieť kvôli mne sťahovať. Sľubujem ti to.“
Fajn Edward tak už teda vypadni, povedala a so smiechom ma vytlačila z izby až ku schodom.
„Tak sa teda maj, uvidíme sa večer. Ahoj všetci.“
No len či sa uvidíme, ak sa prídeš domov len prezliecť. Vlastne, otázne je či vôbec prídeš.
Emmettove myšlienky som už ignoroval. Prešiel som do kuchyne a vyrazil zadnými dverami do lesa. Rozbehol som sa a zamieril práve tam kde ma to najviac ťahalo. Bol som vďačný za to, že som Rose konečne pochopil, ale teraz ma už zaujímala len jedna bytosť. Bella.
Keď som dobehol na koniec lesu, ktorý bol pri jej dome zbadal som, že Charlie už odišiel. Načúval som, čo robí Bella a keď som ju počul ísť po schodoch, rozbehol som sa k dverám a ticho zaklopal.
Rýchlo prišla k dverám a v tej náhlivosti nevedela otvoriť zámku. Prečo sa tak náhlila? Bolo možné aby ma aj ona tak veľmi chcela vidieť ako som chcel vidieť ja ju? Po chvíli zámka povolila a ona s radosťou v očiach otvorila dvere. Na čo sa dopekla tak tešila? Nevedela aké jej dnes hrozí nebezpečenstvo? Mračil som sa pri tej myšlienke. Nechcel som jej ublížiť, ale vôbec netuším či som dosť silný. Starostlivo som si ju prezrel a keď som pohľadom schádzal z jej tváre zistil som, že má na sebe oblečené presne tie veci, ktoré mala prehodené cez operadlo stoličky.
Usmial som sa a môj úsmev prešiel až do smiechu. „Dobré ráno,“ pozdravil som ju stále sa smejúc.
„Čo sa deje?“ Pozrela sa na seba a poriadne si premerala svoje oblečenie, od topánok až po bledohnedý sveter.
„Ladíme spolu.“ Znova som sa rozosmial nemohla vedieť, že som to tak urobil naschvál tak som sa chcel tváriť pobavene, ale nešlo to. Ja som sa totiž netváril naozaj ma to pobavilo. Tento nápad mi vyšiel.
Aj ona sa usmiala ale v jej očiach sa mihol záblesk ľútosti. Bolo až príliš čitateľná- jej pocity sa ukázali hneď ako ich pocítila- ale zistiť prečo sa tak cítila, bol už iný prípad.
Vyšla von a otočila sa aby zamkla. Ja som sa teda zatiaľ pobral k jej pickupu. Nahodil som najlepší trpiteľský výraz čo som mal v zásobe a ostal som stáť pri dverách spolujazdca. Keď prišla k autu tak na mňa letmo pozrela a so samoľúbim výrazom dodala.
„Máme dohodu.“ Potom nasadla a natiahla sa aby mi otvorila dvere.
„Kam to bude?“ Bolo som z toho nervózny. Za prvé šoférovala strašne pomaly a za druhé mala šoférovať ona. To teda nevyzeralo na príjemnú jazdu.
„Pripútaj sa aj tak som už dosť nervózny.“ Škaredo na mňa zazrela ale poslúchla.
„Kam to bude?“ zopakovala svoju otázku a ja som nasadol.
„Daj sa po sto jednotke na sever,“ povedal som jej inštrukcie.
Otočila sa odo mňa a naštartovala. Chcel som sa jej dívať do očí ale ona ani raz neodlepila svoj zrak od cesty a v kuse mlčala. Liezlo mi to na nervy. Chcel som byť s ňou. Byť pri nej, aby som sa s ňou mohol rozprávať a dívať sa na ňu. A nie preto, aby som mlčal a ticho pozoroval- pomaly- mihajúcu sa krajinu.
„Máš v pláne dostať sa z Forksu ešte pred zotmením?“
„Tento pickup má toľko rokov, že by mohol byť tvojmu autu starým otcom, takže maj trochu úcty,“ odvrkla mi.
Ďalej som už mlčal, aby mi ešte nepovedala, že vodič sa pri šoférovaní nemá vyrušovať.
Až keď sme boli za mestom som jej znova povedal kadiaľ má ísť a ona mlčky poslúchla.
„Teraz choď až na koniec cesty.“ Moja dobrá nálada sa ku mne vracala. Za chvíľu budeme tam a ja sa na ňu už konečne budem môcť dívať, letmo sa jej dotýkať keby potrebovala pomoc pri túre.
„Čo je na konci cesty?“ opýtala sa a tým prerušila môj prúd myšlienok.
„Lesný chodníček,“ odvetil som z úsmevom. Vedel som, že túry nejak neobľubovala, ale na toto miesto som ju jednoducho musel vziať. Mohol som s ňou bežať, ale nechcel som ju vyľakať, aby sa hneď nerozbehla preč, keď ju znova položím na zem.
„Pôjdeme na túru?“
„Je to problém?“ Túto reakciu som čakal a dobre som sa na ňu pripravil ak by náhodou vzdorovala. No o tom som dnes už pochyboval. Urobila by pre mňa čokoľvek.
„Nie.“ Jasne, že jej to vadilo. Neznášala túry, pretože les nemal rovnú zem, po ktorej by mohla kráčať. Nie v lese boli korene a kamene, ktoré trčali zo zeme.
„Neboj sa, bude to len nejakých osem kilometrov a nikam sa neponáhľame.“ Bola to pravda. Bol som ochotný držať s ňou krok ako dlho to len pôjde. A nie len na túre, ale aj v jej živote.
Neodpovedala a hodnú chvíľu mlčala. Bolo to divné ako by sa zľakla a chcela hneď zutekať a teraz hľadala cestu, ako to urobiť.
„Nad čím premýšľaš?“ Nedalo mi to a musel som sa opýtať inak by som sa zbláznil.
„Iba uvažujem kam asi ideme.“ Bolo to vážne to na čo myslela, alebo sa len snažila ukryť plán úteku. Nie... Bella nieje taká. Ak by ma nechcela vidieť povedala by mi to.
„Na miesto, kam rád chodievam, keď je pekne.“ Vyzrel som von cez predné sklo. Oblaky na oblohe redli a ukazovalo sa nádherné slnko. No ani zďaleka nebolo také krásne, ako to slnko môjho života, ktoré sedelo teraz tak blízko vedľa mňa. Moje slnko. Môj anjel.
„Charlie povedal, že dnes bude teplo.“
„A povedala si mu kam sa chystáš?“ vedel som, že mu to nechcela povedať, no dúfal som v presný opak.
„Nie.“ Samozrejme. Prečo som si vôbec robil nádeje?
„Ale Jessica je v tom, že ideme spolu do Seatlu?“ Tešilo ma to, že to niekto vie. Aspoň jedna osoba by mala vedieť, že Bella bola so mnou. Aj keby to mala byť tá najhoršia možnosť, Jessica. Keby sa jej niekto pýtal určite by im povedala, že Bella išla so mnou.
„Nie, povedala som jej, že si to zrušil, čo jej aj pravda.“ Povedala to ľahostajne ako keby nevedela čo jej pri mne hrozilo.
„Nikto nevie, že si so mnou?“ Spýtal som sa nahnevane. Štvalo ma to. Nemala by mi tak bezhranične veriť. Mala by nechať svojim priateľom aspoň nejaké vodítka... ak by sa niečo stalo.
„Ako sa to vezme. Predpokladám, že Alice si to určite povedal...“
„To nám naozaj pomôže Bella,“ odvrkol som a tým som jej predčasne ukončil reč.
Čakal som ale ona neodpovedala. „Máš z Forksu až takú depresiu, že si dostala chuť spáchať samovraždu?“ spýtal som sa sarkasticky. Hnev vo mne vrel, každú chvíľu som mohol vybuchnúť a tak som sa snažil upokojiť.
„Hovoril si mi, že by si z toho mohol mať problém... keď sme na verejnosti toľko spolu.“ Pripomínala mi moje slová zo včerajška, ktorými som jej vysvetľoval, že to môže skončiť aj zle. A čo si z toho vzala ona? No akurát to, že z toho budem mať problém. To je nemožné. Ako mohol niekto normálny takto rozmýšľať?
„Takže teba trápi, že ja by som z toho mohol mať problém, ak sa ty nevrátiš domov?“
Prikývla s očami stále prilepenými na ceste. Nechystala sa nič povedať ani na mňa pozrieť.
„Šialené, je to jednoducho šialené. Asi nemá zmysel ju presviedčať o opaku. Drž sa pod kontrolou. Nesmieš jej ublížiť. Kontrola. Pokoj.“ Zamrmlal som si tak rýchlo aby to nepočula.
Zvyšok cesty sme mlčali a ja som bol stále nahnevaný. Bol som si takmer istý, že zlá energia zo mňa sršala po celom aute ale nevedel som sa úplne upokojiť. Aspoň som sa ovládal.
Cesta sa skončila a Bella zastala na krajnici. Bez slova vystúpila, vyzliekala si sveter a prešla k chodníčku aby ho preskúmala.
Tiež som vystúpil a vyzliekol si sveter, ale vydal som sa opačným smerom ako ona. „Tadeto,“ zakričal som na ňu cez plece.
„A chodníček?“ spýtala sa panicky. Bolo to až smiešne nebála sa byť s upírom ale skôr sa bála, že sa s tým upírom stratí - čo je ale nemožné.
„Povedal som, že na konci cesty je chodníček. Nie, že po ňom pôjdeme.“
„Žiadny chodníček?“ spýtala sa a teraz už znela vážne zúfalo.
„So mnou sa nestratíš.“ Otočil som sa na ňu s pobaveným úškľabkom na tvári. Ona sa nesmiala na mojom fóre, skôr sa utápala v ešte väčšom zúfalstve. Prečo? Až tak sa bála? Bála sa byť so mnou? Chápal by som to, ale v aute to na sebe vôbec nedala vidieť. Zmenila názor?
„Chceš sa vrátiť domov?“ Zaliala ma vlna bolesti. Tak veľmi som chcel byť s ňou. Netušil som, či som dosť silný, ale musel som byť pri nej. Inak by ma to asi zabilo.
„Nie.“ Podišla ku mne tak blízko až som cítil vyžarovanie jej tepla na mojej ľadovej pokožke. Chcela byť pri mne? Tak potom prečo ten výraz na tvári?
„Deje sa niečo?“ spýtal som sa svojim najnežnejším hlasom. Snažil som sa ju upokojiť.
„Nie som dobrý turista. Budeš musieť byť veľmi trpezlivý.“ Pripomenula mi niečo, čo ma v tejto chvíli vôbec netrápilo. To, že je pomalšia – dokonca viac ako bežný človek - mi vôbec neprekážalo. Čím pomalšie jej to pôjde, tým dlhšie budem pri nej.
„Viem byť trpezlivý, keď sa veľmi snažím.“ upokojujúco som sa na ňu usmial. Tiež sa pokúsila o úsmev, no na jej tvári bolo vidno, že je len predstieraný.
„Zoberiem ťa domov.“ Skôr som to sľúbil sam sebe ako jej, ale hlavné bolo, že som to chcel urobiť.
„Ak chceš aby som zvládla 8 kilometrov naprieč džungľou do západu slnka mal by si vyraziť, “ povedala sarkasticky. Nechápal som ten náhli obrat. Prečo by teraz žartovala, keď pred chvíľou bola skľúčená? Tak veľmi ma chcela uchrániť pred tým aby som sa trápil až zahnala svoje pocity do úzadia? Bolo možné že som pre ňu dôležitejší ako čokoľvek a ktokoľvek iný? Dokonca dôležitejší ako ona sama? Nechal som to tak, nemalo to cenu. Nikdy na to neprídem, má príliš komplikovanú myseľ. Vyrazil som do lesa.
Zdalo sa, že cesta sa jej celkom páčila. Keď potrebovala pomoc s prechodom cez mokré kmene zvalených stromov alebo papradie s radosťou som jej pomohol. Zaujímavé bolo, že vždy keď som sa jej dotkol jej srdce sa rozbúchalo. Mne sa to páčilo. Bol to dôkaz aspoň jednej veci, môj dotyk sa jej nehnusil a nevadil jej, dokonca by sa dalo povedať, že sa jej páčil. Mal som z toho radosť, niečo sa jej na mne páčilo a mala to rada ako som ja miloval všetko na nej. Bol to úžasný pocit.
Väčšinu cestu sme kráčali mlčky iba keď ma napadla ešte nejaká otázka, na ktorú som sa zatiaľ nepýtal, tak mi odpovedala. Najviac ma pobavila jej odpoveď na otázku, či mala nejaké domáce zvieratko.
„No... Vlastne vo Phoenixe som mala iba málo zvieratiek. Vždy som chcela psa, ale moja mama na ne bola alergická, takže som ho mať nemohla. Ale mala som rybičky.“ Potriasla hlavou ako keby z nej chcela vyhnať nejakú zlú myšlienku. „No... keď sa mi podarilo zabiť tri rybky za sebou, vzdala som to a viac som zvieratká nemala.“ Vtedy som sa rozosmial pripadalo mi také zvláštne ako o tom rozprávala. Zdalo sa, že to, že jej rybičky zomreli ju vážne trápilo. Bolo to pre mňa niečo nové, ako dokázala milovať všetko okolo seba. Vždy som si myslel, že normálny človek nemôže mať v sebe toľko citu naraz. Do všetkého vkladala toľko lásky až sa mi zdalo nemožné, aby jej mohla toľko mať. A už vôbec nie, aby jej tam ešte obrovský kus lásky- ktorý darovala mne- mohol zostať. Zvláštne, ako všetko čo som o nej zisťoval. Vždy ma niečim prekvapila.
Zvyšok cesty sa zdala byť nervózna až keď si všimla, že svetlo v lese sa vyjasnilo, zmenila sa jej nálada na netrpezlivú.
„Už sme tam?“ smiala sa a potom sa na mňa zamračila ako keby mi chcela povedať, že ja som ten, kto tu ide pomaly. Niežeby mi jej tempo vadilo.
„Skoro.“ Usmial som sa. Tak strašne som mal rád keď sa na mňa mračila. Hlavne keď to bolo iba zo žartu. Bola pri tom strašne rozkošná. „Vidíš to svetlo pred nami?“
Zažmurkala do hustého lesa. „Hm, mala by som?“
„Možno je na tvoje oči ešte priskoro.“ Za tú cestu som úplne zabudol s kým tu vlastne som. Nevidel som Bellu ako malého nedokonalého človiečika akým bola. Pre mňa sa stala dokonalou až som zabudol, že jej oči nevidia všetko to čo tie moje.
„Asi by som mala zájsť k očnému.“ zašomrala si. Zasmial som sa. Ona jednoducho vždy vedela odľahčiť situáciu.
Po sto metroch sa však viac náhlila v pred, to bolo znamením, že aj ona už videla svetlo, ktoré prenikalo pomedzi stromy pred nami. Keď zbadala moju lúku nádherne sa rozosmiala. Páčilo sa jej tu. Kráčala medzi kvetmi a aj keď boli krásne, oproti jej nádhere sa zdali byť iba slabými náhradami krásy, ktorú som nemohol nájsť inde. Tu na tejto lúke som toľko krát vo svojom živote hľadal útechu. A teraz som ju mal, nie lúku, ale svojho anjela, Bellu.
Otočila sa a keď zbadala, že nie som za ňou ako očakávala začala ma hľadať pohľadom. Stále som ostával stáť skrytý v tieni vysokých stromov, ktoré ma ukrývali pred slnečnými lúčmi. Priblížila sa ku mne a ukázala nech prídem k nej . Chcel som. Tak veľmi som to túžil urobiť. Rozbehnúť sa k nej. Ale bola tu ešte jedna vec, ktorá ma brzdila. Slnko.
Čo ak sa zľakne a bude chcieť utiecť? Čo ak sa jej to bude zdať divné a odporné?
Pokynul som jej aby sa zastavila. Ešte raz som sa nadýchol a pomalým krokom vstúpil do záplavy slnečného svetla, na moju lúku.
Keď som vystúpil na lúku jej výraz nebol znechutený, skôr šokovaný. Bolo to niečo, čo ju fascinovalo, nie znepokojovalo. Bol som rád, že sa nezľakla a neutiekla s krikom preč. To bolo to čoho som sa najviac bál. No teda, okrem toho, žeby som sa mohol prestať ovládať.
Prešiel som ku nej a pomalým pohybom som si ľahol do trávi vedľa. Sadla si a celý čas sa na mňa dívala. Nech som urobil čokoľvek jej sa to zdalo zaujímavé. Začal som si potichu pospevovať jej uspávanku. Melódiu, ktorú som vymyslel keď som myslel na ňu. Začudovane sa na mňa pozrela a ja som chápal prečo.
„Spievam si, ale je to veľmi potichu pre tvoje uši.“ odpovedal som jej na začudovaný pohľad. Chcel som aby si ľahla do trávy vedľa mňa, ale ona iba sedela a hľadela na mňa. Slnko sa pohrávalo s mojou pokožkou a odrážalo sa od nej. Zavrel som oči a rozmýšľal som o tom či je vôbec možné aby sme my dvaja mohli byť niekedy spolu. Netušil som aká je odpoveď na moju otázku, ale vedel som, že sa pri nej musím aspoň pokúsiť zostať, inak ma to zabije.
Dlhú dobu som ležal bez pohnutia a vietor, ktorý fúkal cez lúku okolo mňa víril kvetiny a trávu. Zrazu som ale na ruke pocítil iné šteklenie. Omnoho jemnejší dotyk. Bella sa pohla a končekmi svojich prstov ma pohladila po chrbte dlane.
„Nedesím ťa?“ opýtal som sa. Chcel som aby to znelo uvoľnene ale bol som vážne zvedavý.
„Nie viac ako obyčajne.“ Usmial som sa a otvoril oči. Bella sa prisunula bližšie a prstami kopírovala pokožku môjho predlaktia. Pomaly my prešla prstami po záhybe lakťa a na chvíľu zamrzla.
„Vadí ti to?“ Spýtala sa keď si všimla, že som znova zavrel oči.
„Nie. Nevieš si ani predstaviť aký je to pocit.“ Jej pokožka bola taká jemná a teplá keď sa dotýkala tej mojej. Bolo to niečo, čo som ešte nikdy nezažil, niečo, čo ma dokázalo preniesť do ríše snov. Tam, kde som už nebol niekoľko desaťročí.
Schádzala prstami späť k mojej dlani a ja som ju otočil. Strhla sa, lebo to nečakala.
„Prepáč, pri tebe je také ľahké byť sám sebou.“ Bola to pravda cítil som sa prvý krát po strašne dlhom čase ako človek. Ako obyčajný smrteľník, ktorý sa zamiloval. Zdvihla moju ruku a pretáčala ju hore-dolu. Nevnímal som úplne to čo robila. Skôr som sa sústredil na to s akou nežnosťou sa mojej ruky dotýkala.
„Povedz mi nad čím premýšľaš,“ zašepkal som s povzdychom. Otvoril som oči a zadíval sa na ňu. „Vieš, je to pre mňa také zvláštne, že to neviem.“
„My ostatný sa tak cítime neustále.“
„To musí byť ťažký život,“ povedal som z ľútosťou v hlase. „Ale neodpovedala si mi.“ Chcela sa snáď vyhnúť odpovedi?
„Priala by som si vedieť o čom premýšľaš ty...“ Na ta existovala taká ľahká odpoveď. Odkedy ťa poznám tak stále iba o tebe.
„A?“
„Priala som si uveriť, že si skutočný. A tiež som si priala aby som sa nebála.“
„Nechcem, aby si sa bála.“ Určite nechcem aby si sa bála mňa aj keď to je nebezpečné byť tu so mnou. Aj keď ja som v tejto chvíli jediný kto jej tu môže ublížiť. Nechcel som aby sa ma bála.
„No, to nieje presne ten strach, ktorý som mala na mysli, aj keď to stojí za zamyslenie.“
Spozornel som a zdvihol sa na pravú ruku tak, že moja tvár sa ocitla iba pár centimetrov od jej. Nemal by som si dovoliť zájsť tak ďaleko, ale nedokázal som si pomôcť. Potreboval som cítiť jej blízkosť viac ako predtým.
„Čoho sa teda bojíš?“ spýtal som sa so záujmom. Vydýchol som a ona sa priblížila ešte viac ku mne. Táto blízkosť bola na mňa priveľa, zrazu som cítil jej krv pulzujúcu pod jej tenučkou vrstvou pokožky. Jej chuť som cítil na jazyku, jej vôňa ma pálila v krku. Vytrhol som si svoju ruku z jej dlaní a prebehol cez čistinku tak rýchlo, že sa všetko okolo mňa zlialo do zelenej škvrny. Zastal som v tieni tichých stromov a ostražito som ju sledoval.
Iba sa na mňa dívala vystrašenými očami a v ich odraze som videl ako tie moje potemneli. Nie! To stačí, musím sa ovládať. Ona je môj život, ona je tá, ktorú som tak dlho hľadal. Nesmiem jej ublížiť! Znova som zamkol dvere svojej mysle pred netvorom z môjho vnútra. Musím ho... Nie musím [b]sa[/b] udržať pod kontrolou.
„Mrzí ma to... Edward,“ zašepkala z opačného konca čistinky.
„Daj mi chvíľu,“ zvolal som nahlas. Musel som sa dostať úplne pod kontrolu pred tým než sa k nej priblížim. Je to Bella, pripomínal som si. Je to tvoj anjel, anjel ktorého miluješ nemôžeš jej ublížiť.
Pomalým pohybom som sa začal presúvať k nej. Sadol som si s prekríženými nohami a stále som sa jej díval do očí. Tie moje sa už zas zosvetlili. Dvakrát som sa hlboko nadýchol a potom som sa ospravedlňujúco usmial.
„Je mi to tak veľmi ľúto.“ Zaváhal som. Nevedel som, čo by som jej mal povedať napadla ma len jediná vec. „Pochopila by si, čo tým myslím, keby som povedal, že som len človek?“
Prikývla, no, na mojom nepodarenom výroku sa nezasmiala. Napriek tomu, že som jej ublížil svojim rýchlim odchodom, svojím príchodom som jej znova rozbúchal srdce. Bolo to zvláštne. Nebála sa nebezpečenstva, milovala ho. Milovala mňa.
„Ja som zjavne ten najsilnejší predátor na svete. Všetko ťa na mne láka – môj hlas, moja tvár, dokonca aj môj pach. Akoby som čokoľvek z toho potreboval!“ Znova som vstal a utekal som k tomu istemu stromu ako pred chvíľou. Postavil som sa pred neho aby ma mohla vidieť a obehol som celú čistinku po jej obvode svojou najvyššou rýchlosťou.
„Ako keby si mi mohla utiecť.“ Zasmial som sa a celým mojím telom prešla vlna trpkosti.
Zdvihol som ruku a chytil konár smreku, ktorý sa týčil nado mnou. Odlomil som ho a odhodil presne k opačnej strane čistinky, kde sa z ohlušujúcim treskotom rozbil o strom.
Znova som sa priblížil k Belle na vzdialenosť pár krokov a ticho som dodal.
„Ako keby si ma mohla poraziť!“ zašepkal som nežne.
Sedela bez pohnutia, tvár mala bledú a oči vyplašené. Konečne pochopila, že som nebezpečný. Bol to zvláštny pocit, ukázať jej všetko, čo dokážem. Už pred niekoľkými desaťročiami som si sľúbil, že to neuvidí žiaden človek. A teraz, teraz to musela vidieť Bella. Práve môj anjel, musel pretrpieť túto chvíľu. Chvíľu kde zo mňa vyšla na povrch moja najtemnejšia časť. Môj osobný netvor.
Keď som sa znova pozrel do Belliných očí už neboli také vyľakané. Náruživo sa dívala do tých mojich ako keby ich mala vidieť naposledy. V jej očiach som zbadal odraz svojej tváre. Už nebola plná toho zvláštneho vzrušenia - môjho netvora. Vracala sa ku mne tvár, ku ktorej som prišiel po mnohých skúsenostiach. Teraz sa moja tvár podobalo viac, ako kedykoľvek predtým na tú Carlislovu. Moje oči nadobudli ten najjemnejší zlatistý nádych, aký som v nich kedy videl. Žiarili, nie, doslova planuli láskou k môjmu anjelovi. K anjelovi, ktorý tu sedel, aj keď videl monštrum, ktoré sa vo mne skrývalo. Aj keď mohol byť obeťou tejto chvíle, stále sedel a díval sa na mňa ako by sa ma nevedel nabažiť. Bolo to zvláštne. Práve v deň, keď som po mnohých rokoch znova vypustil netvora z môjho vnútra som objavil aj tú najkrajšiu a najľudskejšiu časť mňa.
„Neboj sa. Sľubujem...“ Nemôžem jej niečo také sľúbiť. Sľuby sa môžu rušiť ja som ten svoj nesmel porušiť. „Prisahám, že ti neublížim.“ Musel som to odprisahať a to nielen jej, ale aj sám sebe.
„Neublížim ti.“ Znova som sa posúval blízko k nej. Sadol som si a moja tvár znova bola iba pár centimetrov od tej jej.
„Prosím, odpusť mi to.“ Stále som používal na ospravedlňovanie vetu, ktorú som pochytil ešte v minulom storočí. „Dokážem sa ovládať.“ Áno, musím to dokázať. Vlastne, teraz je to už jedno dnes sa jej už nič nestane. Príliš ma ovládla láska k nej. Môj netvor už nemal miesto v mojej mysli, už nikdy ho tu mať nebude. „No prekvapila si ma. Ale teraz sa už budem správať slušne,“ sľúbil som jej. Čakal som ale nič neodpovedala tak som pokračoval v upokojovaní.
„Dnes nie som smädný, naozaj.“ Žmurkol som na ňu a na perách mi začal pohrávať letmý úsmev.
Tiež sa zasmiala ale jej hlas nebol v poriadku. Bol krehký a roztrasený ako vlastne aj celá ona.
„Si v poriadku?“ opýtal som sa nežne a svoju ruku som znova opatrne vložil do jej dlaní.
Pozrela sa na ňu a potom znova do mojich očí. Keď videla aké sú jemné a ako v nich plápolá plameň citu, ktorý som k nej cítil. Začala mi znova zamyslene prechádzať po čiarach na dlani a nesmelo sa usmiala. Vykúzlil som svoj najkrajší úsmev a zadíval sa jej hlboko do očí. Strach z nich zmizol nahradila ho nová emócia. Celé jej oči boli zaliate láskou. Láskou ku mne. Dívala sa na mňa takým nádherným zaľúbeným pohľadom, aký som v živote ešte nevidel.
„Tak kde sme to skončili, pred tým než som sa začal správať tak hrubo?“ opýtala som sa a pohľadom som sa vpíjal do jej očí.
„Skutočne si nespomínam.“ Usmial som sa ale hanbil som sa za to, že som ju tak vyľakal. Každý normálny človek by zabudol, čo robil pred tým než takmer zomrel.
„Myslím, že sme sa rozprávali o tom, prečo máš strach, teda okrem zjavných dôvodov.“
„Aha, áno.“
„Takže?“ Sklonila hlavu a čosi my kreslila po mojej dlani. Čas plynul pomalšie ako zvyčajne. Chcel som aby mi odpovedala ale nemohol som ju do ničoho nútiť. Hlavne nie po tom čo sa stalo. Ale teraz som sa nesústredil na čas ani na jej odpoveď. Vnímal som len jej dokonalý dotyk na mojej pokožke. Jej jemné a teplé prsty, ktoré sa pravidelne kĺzali po mojej dlani.
„Ako málo stačí a som úplne hotový,“ povedal som a vzdychol som si. To som nebol ja, kto ovládol môjho netvora. Bola to Bella. Teraz som to videl. Ona ovládal moje pocity ako keby s nimi mohla manipulovať. No ona to nevyužívala iba mi ukazovala to dobré čo vo mne bolo. Iba to čo bolo vo mne ľudské. Ukazoval mi veci, ktoré - aj keď boli súčasťou mňa – boli pre mňa nové. Nový druh citu. Emócie, ktoré som mal zamknuté hlboko vo svojom vnútri spolu z netvorom. Teraz som rozumel tomu prečo sa netvor musel dostať von. Musel som mu otvoriť dvere, inak by sa odtiaľ nikdy nedostali ani tieto pocity.
„Bála som sa... lebo, no, zo zjavných dôvodov nemôžem s tebou zostať. A bojím sa, že by som s tebou chcela zostať oveľa viac, než by som mala.“ Vyzerala zronene nechcela sa ma vzdať a nechať ma odísť. Túžila byť so mnou tak veľmi ako som ja túžil byť s ňou.
„Áno. Toho sa veru treba báť. Túžby zostať so mnou. To by ti skutočne neprospelo.“ Iba by jej to ubližovalo, snažil som presvedčiť sám seba, že lepšie bude keď odídem. Ale nedokázal som to stále bola moja túžba silnejšia ako čokoľvek iné, čo mi hovorilo, že by som mal odísť.
„Mal som odísť už dávno.“ Vzdychol som si takéto uvažovanie ma bolelo, trpel som pri tom ešte viac. Nechcel som ju nechať samú. Bola tu pre mňa. Bola mojim anjelom, nie niekoho iného. Ja som bol ten, koho milovala. Nemôžem ju opustiť. Ale musím. „Mal by som odísť teraz. Ale neviem, či to dokážem.“
„Nechcem aby si odišiel,“ povedala a cítil som, že vážne dúfala, že tu s ňou ostanem.
„A práve preto by som mal. Ale neboj sa. Som v podstate sebec. Bažím po tvojej spoločnosti priveľmi na to aby som spravil to čo by som mal.“ Nebolo to správne. Cítil som, že robím chybu ak ju vystavuje takému nebezpečenstvu, ale inak to nešlo. Tak veľmi som ju chcel mať pri sebe , tak veľmi som sa jej túžil dotýkať a hladiť ju po tváry. Chcel som ju bozkávať ale ešte stále som sa cítil byť pre ňu ohrozením. Ohrozením, ktoré by nemala podstupovať. Bol som riziko.
„To ma teší.“
„To ťa nesmie tešiť!“ povedal som príkro a vyslobodil som svoju ruku znova s jej dlaní. „Nebažím len po tvojej spoločnosti! Na to nikdy nezabúdaj. Nikdy nezabúdaj, že pre teba som nebezpečnejší ako pre kohokoľvek iného,“ pripomenul som jej a zmĺkol. Zahľadel som sa do lesa kde bolo dnes - už toľký krát - moje útočisko. Ale nezdvihol som sa, ostal som bez pohnutia sedieť a snažil sa ovládnuť svoj náhli príval hnevu.
„Neviem, či som presne pochopila čo tým myslíš, hlavne tú poslednú časť,“ povedala.
Usmial som sa na ňu a zrazu som bol znova pokojný. Ako by Bella skutočne mohla ovládať moje pocity. Nie nálady ako to robil Jasper, ale jednoducho vždy, keď to bolo potrebné pripomenula mi moju lásku k nej.
„Ako by som ti to vysvetlil? A aby som ťa znova nevystrašil.... hmmmmm.“ Pocítil som slabučký stisk jej ruky a uvedomil som si, že som ju zas vložil do jej dlaní. Tam kde patrila. Zadíval som sa na naše ruky. Vyzerali ako by k sebe patrili odjakživa. Ako keby boli stvorené k tomu aby sa držali. Ako by to tak proste malo byť.
„To teplo je úžasne príjemné.“ Jej teplé ruky ma na mojej pokožke hriali. Na chvíľu som si predstavil ako nádherne jemné a teplé museli byť jej pery. Keby som sa ich len letmo dotkol tými svojimi... Nie, to by bola iba ďalšia zbytočná chyba. Teraz určite nieje ten vhodný čas.
„Vieš, ako každému chutí čosi iné? Niekto má rád čokoládovú zmrzlinu iný zase jahodovú...“
Prikývla ale bola z toho zmetená.
„Prepáč mi tú analógiu s jedlom, nenapadol ma iný spôsob, ako to vysvetliť.“ Usmiala sa a ja som jej úsmev neveselo opätoval.
„Vieš ľudia voňajú rôzne, majú rôzny pach. Ak by si zamkla alkoholika so zvetraným pivom, s radosťou by ho vypil. No ak by sa liečil, mohol by odolať, ak by naozaj chcel. A dajme tomu, že by si do tej miestnosti dala pohár storočnej brandy, vzácneho, najjemnejšieho koňaku a celú miestnosť by naplnila jeho vôňa – čo si myslíš ako by sa zachoval potom?“
Sedeli sme v tichosti jeden o proti druhému a vpíjali sa do seba pohľadmi. Bolo až zvláštne ako hlboko vedela Bella preniknúť do môjho vnútra. Nechcel som narušiť to nádherné ticho ktoré medzi nami bolo, ale potreboval som vedieť či to pochopila.
„Možno to nieje najlepšie prirovnanie. Možno by bolo veľmi ľahké odolať brandy. Možno som mal spraviť z nášho alkoholika závislého od heroínu.“
„Takže ty mi tu hovoríš, že som tvoja obľúbená značka heroínu?“ zažartovala aby znova odľahčila atmosféru, ktorá sa zrazu zmenila na napätú. Usmial som sa a ni netušila ako mi svojou prítomnosťou uľahčovala život. No, aj sťažovala po istej stránke. Ale bol som rád, že mi s vysvetľovaním takto pomáhala.
„Áno si presne moja obľúbená značka heroínu.“
„Stáva sa to často?“ opýtala sa a jej pohľad sa zmenil na zamyslený.
Zahľadel som sa ponad vrcholce stromov a premýšľal som nad odpoveďou. Nedalo sa to tak jednoznačne povedať. Ani ja som poriadne nechápal, prečo sa to stalo práve mne. Prečo musela byť Bella tá, ktorej som nedokázal odolať? Nebolo to také časté, aspoň v našich dejinách sa to často nespomínalo, ale predsa sa to stalo mne.
„Bavil som sa o tom s bratmi. Pre Jaspera ste všetci v podstate rovnakí. On sa k našej rodine pridal iba nedávno. Preňho je strašne ťažké vôbec abstinovať. Nemal čas vypestovať si zmysel pre rozdiely v pachoch či chutiach.“ Vtedy som si uvedomil, že rozprávam o ľuďoch ako by boli potravou. Niečim čo má istú chuť či vôňu, ako by každý človek bol iba pohárom v ktorom sa nachádza – pre nás – tá najlahodnejšia tekutina na svete. Úkosom som sa na ňu zahľadel s ospravedlnením v očiach. Nebol so si istý či ho postrehla.
„Prepáč,“ dodal som. Musel som si byť istý, že mi odpustí.
„Nevadí mi to. Prosím ťa, neznepokojuj sa, že ma urazíš alebo vystrašíš alebo čokoľvek. Vy takto proste rozmýšľate. Dokážem to pochopiť alebo sa o to aspoň pokúsim. Proste to vysvetli ako vieš.“
Znova som sa zahľadel hore na oblohu aby som sa jej pri tejto zvláštnom priznaní nemusel dívať do očí. „Takže Jasper si nie je istý, či niekedy narazil na niekoho, kto by bol preňho taký...“ Odmlčal som sa nevedel som ako označiť to tiahnutie Bellinej krvy, ktoré ma k nej volalo. Hľadal som správne slovo akým by som mohol nazvať Bellinu krv.
„príťažlivý, ako si ty pre mňa. Takže si myslím, že asi nie. Emmett ten abstinuje už dlhšie a on chápal o čom hovorím. Povedal, že sa mu to stalo dvakrát z toho raz ešte intenzívnejšie.“ Spomenul som si na Emmettovu spomienku, ktorú mi ukázal asi týždeň po tom čo som spoznal Bellu. Emmett kráčajúci prašnou cestičkou za súmraku. Žena vystierajúca čerstvo vypranú bielizeň. A tiež to ako Emmett neodolal jej nádhernej vôni.
„A tebe?“
„Nikdy.“ To slovo medzi nami uviazlo. Nikdy až doteraz. Bezmyšlienkovite som na ňu hľadel a dúfal som, že som ju znova nevyľakal.
„Čo spravil Emmett?“ opýtala sa takmer bez záujmu.
Spýtala sa práve na tú najhoršiu časť. Ruku v jej dlaniach som zovrel do päste a odvrátil som pohľad. Čakala na odpoveď, ale čo som je mal povedať? Neodolal a proste ju zabil? To by nebolo dobré.
„Asi viem.“ Zdvihol som pohľad a zadíval som sa jej prosebne do očí. Nechcel som aby za to Emmetta súdila. Urobil chybu a vedel to, ale nezaslúžil si odsúdenie.
„Aj tí najsilnejší z nás občas zídu zo správnej cesty, však?“ Cítil som potrebu obhájiť ho. Nevedel som ako. Proste nejakým spôsobom.
Zrazu na mňa ostro vyletela: „Čo chceš? Moje povolenie?“ Netušil som čo to do nej vošlo ale mala pravdu. Tým, že som obhajoval Emmettov čin som obhajoval aj svoju túžbu po jej krvy. Nebolo to správne. Ale aj tak to zabolelo keď sa to spýtala takým to spôsobom. Cítil som ako keby maličká časť môjho srdca praskla keď to povedala.
„Chcem povedať: naozaj neexistuje žiadna nádej?“ spýtala sa znova ale tentokrát pokojne a nežne. Rozprávali sme sa o tom, že tu je šanca, že ju zabijem a ona namiesto toho aby sa bála o seba, utešovala mňa.
„Nie tak to nie je! Samozrejme, že tu je nádej! Chcem povedať samozrejme, že ne..“ zomrieš. Dokončil som si v duchu nemal som odvahu povedať to nahlas. Díval som sa jej do očí a chcel som aby mi verila, že to neurobím, že ju... nezabijem.
„S nami je to iné. S Emmettom... Boli to cudzí ľudia, na ktorých náhodou narazil. Bolo to už dávno a on nebol taký skúsený a opatrný ako ja teraz.“ Zmĺkol som a napäto som pozoroval výraz na jej tváry. Bolo vidno, že nad tým premýšľa.
„Takže, keby sme sa stretli... hm, v tmavej uličke alebo tak...“ nedokončila asi sa bála vysloviť to tak veľmi ako ja.
„Musel som sa príšerne snažiť aby som nevyskočil uprostred triedy plnej deciek a ...“ odmlčal som sa nechcel som myslieť na toho netvora, ktorý ma už dnes ovládal. No teraz bol z mojej hlavy konečne vonku a ja som ho nechcel vrátiť svojimi myšlienkami späť. Ale musel som to dokončiť, povedať Belle pravdu.
„Keď si po pri mne prešla, hrozilo, že zničím všetko, čo pre nás Carlisle vytvoril, rovno vtedy a tam. Ak by som nebol potlačil svoj smäd už... no, veľmi dlho by som nedokázal odolať.“
Zamračil som sa na stromy pred sebou. Znova mi ponúkali útočište, mal som odísť a to hneď ale ja som nechcel. Potreboval som Bellu pri sebe.
Pozrel som sa na ňu a spomenul sa na prvý deň keď som ju videl. Ako si ku mne na biológii sadla a ja som vymýšľal koľkými spôsobmi by som mohol zabiť všetkých ľudí v triede.
„Musela si si myslieť, že som posadnutý.“
„Nechápala som aký si mal dôvod. Ako si ma mohol tak rýchlo znenávidieť...“
„Pre mňa si bola ako nejaký démon vyslaný z môjho osobného pekla, aby ma zničil. Vôňa čo ti vychádzala z pokožky... V ten deň som si myslel, že ma to úplne vyvedie z miery. Počas tej hodiny som vymyslel stovky spôsobov, ako by som ťa mohol vylákať z triedy a ostať s tebou sám. Všetky som ich musel potlačiť, myslel som na svoju rodinu a čo by som im takto spôsobil. Musel som vybehnúť von, dostať sa preč skôr, ako vyslovím tie slová, ktoré by ťa prinútili odísť so mnou...“ Díval som sa na ňu, jej výraz bol ohromený, nie vyľakaný. Snažila sa vstrebať tieto moje hrozné myšlienky. Bol som strašne slabý, keď som si chcel dovoliť zabiť ju. Ako som len mohol chcieť zabiť niekoho tak úžasného. Niekoho kto sa v toľkých smeroch podobal na anjela.
V jej očiach sa objavilo nevypovedané podozrenie. Myslela si snáď, že by som ju nedokázal vylákať von?
„Nasledovala by si ma,“ ubezpečil som ju a jej pohľad sa zmenil na súhlasný.
„Bezpochyby.“ Spomenul som si ako mi v Port Angeles povedal, že omamujem ľudí. V mysli som sa nad tým pousmial, keď som to naozaj vedel tak by so mnou išla bez presviedčania.
Pozrel som sa dolu na naše ruky a posúval sa ďalej v našom príbehu. „ A potom, keď som sa snažil prehodiť si hodiny v bezmocnej snahe vyhýbať sa ti, bola si tam a v tej malej miestnosti bola tvoja vôňa na zbláznenie. Takmer som sa na teba vtedy vrhol. Okrem nás tam bol len jediný slabý človiečik – s ktorým by som si ľahko poradil.“ Pri mojich spomienkach sa zachvela. Netušil som prečo. Bolo to zo strachu? Alebo jej jednoducho začínala byť z môjho dotyku zima?
„Ale odolal som. Neviem ako. Prinútil som sa nepočkať na teba, nesledovať ťa po škole. Vonku, keď som už necítil tvoju vôňu, to šlo ľahšie, vedel som jasnejšie premýšľať a správne sa rozhodnúť. Ostatných som vysadil kúsok od domu, príliš som sa hanbil povedať, aký som bol slabý, vedeli iba, že sa deje niečo strašne zlé, a šiel som rovno za Carlislom do nemocnice, aby som mu oznámil, že odchádzam.“ Spomenul som si na to ako mi Carlisle so smútkom v hlase povedal, že mám urobiť všetko aby som mohol zostať. Myslel aj na to aby som Bellu zabil, len aby som mohol ostať s nimi. Až príliš ma má rád a ja ho ničím ako všetkých a všetko okolo seba. Ničím všetko čo milujem. To nie je správne.
„Vymenili sme si autá, on mal plnú nádrž a ja som sa nechcel nikde zastavovať. Nemal som odvahu vrátiť sa domov a stretnúť sa s Esme. Určite by spravila scénu a nechcela by ma pustiť. Snažila by sa ma presvedčiť, že to nemusím urobiť, že som dosť silný aby som tu zostal... Na druhý deň ráno som bol na Aljaške.“ Bol som taký zbabelec, ušiel som od problémov a ešte sa kvôli tomu otočil aj mojej rodine chrbtom.
„Strávil som tam dva dni s niekoľkými starými známymi... ale bolo mi smutno za domovom. Mrzelo ma, že som naštval Esme a ostatných, svoju adoptívnu rodinu. V čistom horskom vzduchu bolo ťažké uveriť, že si taká neodolateľná. Presvedčil som sám seba, že som bol slabý, keď som takto utiekol. Už som s týmto vábením bojoval, aj keď nie s takým intenzívnym, ale ja som silný. Kto vlastne si, len nejaké dievčatko, príliš bezvýznamné,“ uškrnul som sa nad týmto vyjadrením. Ani náhodou nebola bezvýznamným dievčatkom, bola tou najsilnejšou osobou v mojom živote. Nie fyzicky silnou, ale takou ktorá ma k sebe pripútala svojou láskou. Ktorá vo mne vyvolala cit silnejší ako bola moja túžba po jej krvy. „Slabé na to aby ma vyhnalo odtiaľ kde som chcel byť? Tak som sa vrátil...“ Díval som sa spätne do svojich myšlienok. Na to ako som sa bál znova sa s ňou stretnúť. Ako sa celá moja rodina bála o svoju bezpečnosť a to len preto, že som sa nechal uniesť. Chvíľu mi trvalo
než som sa opäť vrátil do prítomnosti, no potom, som si všimol ako sa na mňa dívala. Jej oči rozšírené a ústa pootvorené od prekvapenia. Nečakala, že som taký slabý že by som kvôli nej musel utiecť? Prekvapilo ju, že som takto zmizol bez vysvetlenia pred celou mojou rodinou? Nevedel som čo si myslí a tak som pokračoval ďalej:
„Podnikol som preventívne opatrenia, lovil som, jedol som častejšie, než som ťa znova stretol. Bol som si istý, že som dosť silný, aby som sa k tebe správal ako k ostatným ľuďom. V tomto smere som si príliš namýšľal. Nepochybne to komplikoval aj fakt, že ti nedokážem čítať myšlienky, aby som vedel, ako na mňa reaguješ. Nebol som zvyknutý robiť to takýmito okľukami, načúvať tvojím slovám v Jesicinej mysli... Nemá veľmi originálnu myseľ a rozčuľovalo ma, že sa k tomu musím znížiť. A nemohol som ani vedieť, či to čo hovoríš, naozaj tak aj myslíš. Všetko ma to strašne rozčuľovalo.“
Pri tej spomienke som sa zamračil. Až príliš dobre som si pamätal ako na ňu Jesica vo svojej mysli útočila, ako veľmi som ju chcel vtedy ochrániť pred jej zlomyseľnými myšlienkami. No stále čakala a tak som pokračoval. „Chcel som, aby si zabudla na moje správanie v ten prvý deň, ak to vôbec bolo možné, tak som sa pokúšal s tebou rozprávať ako s hocikým iným. Vlastne som fakt úpenlivo dúfal, že rozlúštim niektoré tvoje myšlienky. Ale bola si príliš zaujímavá, zistil som, že ma tvoje vyjadrenia chytili... a každú chvíľu si rukou alebo vlasmi rozvírila vzduch a tvoja vôňa ma opäť omráčila... No a potom ti priamo pred mojimi očami hrozilo, že ťa na smrť rozdrvia. Neskôr som našiel dokonalé ospravedlnenie svojho vtedajšieho konania, pretože ak by som ťa nebol zachránil, ak by sa tam predo mnou preliala tvoja krv, asi by som nedokázal odolať a odhalil by som nás všetkých, našu pravú tvár. Ale toto vysvetlenie mi napadlo až neskôr. V tej chvíli som si pomyslel iba: ,Ona nie.´
“
Zavrel som oči a utápal som sa vo svojich spomienkach. Bolelo ma priznať sa jej s tým, že som sa ju pokúšal toľko krát zabiť. Vziať jej život iba pre moju nechutnú túžbu po krvy. Hanbil som sa za to aký som bol zbabelý, že som utekal pred problémami. A neustále som neznášal svoju sebeckú časť, ktorá mi nedovoľovala odísť z jej života a nechať ju na pokoji.
„A v nemocnici?“ opýtala sa zrazu a ja som sa prebral zo svojich myšlienok.
Pozrel som sa na ňu nebola vyľakaná. Ani najmenej bola zúfalá z toho, že som sa trápil teraz som úplne rozumel jej pocitom a nepotreboval som vysvetlenia, prečo to tak je.
„Nevedel som ako ďalej. Nemohol som uveriť tomu, že som nás všetkých vystavil takému riziku, že som sa odovzdal do tvojej moci, práve do tvojej. Akoby som potreboval ďalší dôvod aby som ťa zabil.“ Strhol som sa keď mi vykĺzlo to slovo. Nechcel som pred ňou takto hovoriť. „Ale malo to presne opačný účinok. Pohádal som sa s Rosalie, Emmettom a Jasperom, ktorí tvrdili, že teraz je ten správny čas... Bola to tá najhoršie hádka. Carlisle bol na mojej strane, aj Alice.“ Keď som si na ňu spomenul prebehol mnou hnev ako s tým prišla, že Bellu miluje aj ona. To ona prišla s tou láskou. Jasné, že nemohla za to, že som sa do Belly zaľúbil ale bola to ona kto ma s tým vždy otravoval.
„Esme mi povedala, že sa mám pokúsiť ostať nech to stojí čokoľvek,“ pokračoval som a pri tej to vete som krútil hlavou. Esme ma milovala až tak veľmi, že by mi jednu vraždu v pohode odpustila.
Nevadilo by jej, že som znova niekoho zabil. Bola by rada, že ma má doma. „Na druhý deň som načúval mysliam všetkých, s ktorými si hovorila, a bol som šokovaný, že si dodržala slovo. Ale ja som vedel, že sa už s tebou nesmiem viac zapliesť. Naozaj som sa snažil držať od teba čo najďalej. A každý deň tá vôňa tvojej pokožky, tvojho dychu, tvojich vlasov... mala na mňa rovnako silný účinok ako v prvý deň.“ Pozrel som sa na ňu a v tej chvíli keď sa moje oči stretli s jej, môj pohľad znežnel. Mal som na jazyku slová typu: Milujem Ťa, alebo chcem byť naveky s tebou. Ale nemohol som ich vysloviť. Vedel som, že musím pokračovať ďalej v mojom príbehu.
„A pri tom všetkom by bolo lepšie, keby som nás bol odhalil v ten prvý moment než aby som ti ublížil ty a teraz, bez svedkov, keď ma nič nemôže zastaviť.“ Nechcel som jej ublížiť ale vedel som, že aj teraz keď sa s ňou len pokojne rozprávam je šanca, že jej ublížim, že sa rozzúrim. Alebo sa jednoducho dostane príliš rýchlo blízko ku mne. Musela vedieť, že stále je tu šanca, že jej ublížim. Ale aj tak by to bolo zbytočné jej strach by jej nijak nepomohol keby som sa rozhodol zabiť ju. Nedokázal by sa ubrániť a tu hlboko v lese, na mojej lúčke, by ju aj tak nikto nepočul, aby jej pomohol.
„Prečo?“ opýtala sa zmätene. Stále nechcela aby ma odhalili ak by sa jej niečo stalo. Z toho istého dôvodu nepovedal Charlimu kam ide, a Jesice klamala, že nebude so mnou. Chcela ma chrániť aj keď v stávke bol jej život.
„Isabella,“ starostlivo som vyslovil celé jej meno a odmlčal som sa vedel som čo jej chcem povedať, ale nevedel som ako začať. Bolo to príliš zložité a nechcel som pokaziť túto chvíľu. Radšej som najprv zdvihol ruku a jemne je odhrnul vlasy z tváre aby som sa jej mohol dívať do očí keď je to poviem.
„Bella, nedokázal by som sám so sebou žiť, keby som ti ublížil. Nevieš si predstaviť ako ma to ničí.“Sklonil som hlavu pod ťarchou tej hanby, ktorá ma zaliala. Teraz bol čas urobiť to na čo som myslel pred chvíľou. „Myšlienka na to, že by si bola bez života, bledá a studená... že by som už nikdy nevidel ako sa pýriš, ako sa ti v očiach objaví záblesk pochopenia, keď prekukneš moje úmysly... to by som nevydržal.“ Znova som sa na ňu pozrel a dokončil čo som začal. „Si pre mňa to najdôležitejšie, čo mám. Najdôležitejšia vec na celučičkom svete.“
Po dlhom čase odkedy som si uvedomil, že ju milujem som jej to konečne aj povedal. Hľadel som na ňu ale ona mlčala. Čo ak som si iba namýšľal, že aj ona milujem mňa? Čo ak jej to, že som je práve vyznal lásku prekáža? Odmietne ma? Hľadá slová ako to urobiť?
Nezdvihla pohľad ale konečne prehovorila. „Ty už, pochopiteľne, vieš, čo cítim ja. Som tu... čo, voľne preložené, znamená, že by som radšej umrela, než ostala bez teba.“ Keby mohlo moje srdce biť v tejto chvíli by mi vyskakovalo z hrude. Eufória sa dostala do každej mojej bunky. Milovala ma! Tak veľmi som to túžil celý ten čas vedieť a teraz keď som to vedel som bol najšťastnejšou bytosťou na tejto planéte. Ako som si zaslúžil lásku svojho vysneného anjela som netušil. Ale mal som ju. Ľúbila mňa a nikoho iného, len a len mňa.
„Som idiot,“ dodala po chvíli čím prerušila moje šťastné myšlienky. Musel som sa nad tou myšlienkou zasmiať a dal som jej za pravdu.
„Si idiot.“ Súhlasil som s ňou a rozosmial som sa. Ešte nejakú chvíľu sme sa smiali ale potom som stíchol a môj hlas bol odrazu nežný. „ A tak sa lev zaľúbil do jahniatka...“ zamrmlal som a Bella sa odvrátila. Nechápal som, prečo to urobila, ale po chvíli prehovorila a tým sa moje pochybnosti rozplynuli.
„Aké hlúpe jahniatko.“
„Aký zvrhlý, masochistický lev,“ zašepkal som a myšlienkami som odbehol hlboko do temného lesa.

4. TÚŽBA A SMÄD

Rozmýšľal som o tom ako som ničil všetko čo som miloval. Ako keby som bol skutočne masochistom. Ako keby som sa vyžíval v bolesti iných aj v tej svojej. Nechcel som Bellu zničiť. Potrebujem ju milovať – bez toho nedokážem žiť – ale nechcem ju zničiť ako som ničil každého okolo seba.
„Prečo...?“ začala ale hneď aj zmĺkla. Pozrel som sa na ňu a pousmial som sa. Stále to bola tá istá Bella. Bella, ktorá mala vždy kopu otázok. Aspoň jedna vec sa dnes nezmenila.
„Áno?“
„Povedz mi, prečo si odo mňa predtým utiekol?“ Úsmev sa mi z tváre vytratil. Prečo sa musela spýtať práve na toto? Nemohla si vybrať inú otázku? Čakala na moju odpoveď a ja som jej musel odpovedať. Cítil som potrebu splniť jej všetko čo chcela.
„Ty vieš prečo,“ upozornil som ju.
„Nie, chcem vedieť čo presne som spravila zle. Musím si dávať pozor, chápeš tak by som sa mala čím skôr naučiť čo nemám robiť. Zdá sa, že napríklad toto,“ pohladila ma po ruke a v celom tele sa mi rozliala eufória. Znova sa usadila v každej bunke môjho tela. „Je v poriadku.“
Pod tým náhlym prívalom šťastie som sa znova usmial. „Ty si nespravila nič zlé, Bella. Bola to moja chyba.“
„Ale ja chcem pomôcť, ak môžem, aby som ti to viac nesťažovala.“ Presne ako som si myslel. Vždy bola tak strašne obetavá.
„No...“ Na chvíľu som sa zamyslel a prehral si v mysli čo sa presne stalo, keď som vtedy tak utiekol. „Myslím, že to bolo v tom ako si bola blízko. Väčšina ľudí sa nás inštinktívne štíti, odpudzuje ich že sme takí iní... Nečakal som, že sa tak veľmi priblížiš. A vôňa tvojho hrdla.“ Odrazu som stíchol s pozrel sa na ňu s úzkosťou v očiach. Nechcel som ju znova vyľakať a nevedel som, či sa tak znova nestalo.
„Dobre teda,“ prehodila ľahkým konverzačným tónom, „Nevytŕčať hrdlo.“
Znova som sa zasmial. Nemohol som si pomôcť. Na Belliných žartoch sa bolo ťažké nesmiať.
„Nie, naozaj, bolo to viac tým prekvapením než hocičím iným.“ Zdvihlo som voľnú ruku a jemne som jej ju položil zboku na krk. Cítil som obrovský tlak krvy, keď sa jej znova rozbúchalo srdce. Bolo to krásne. Rytmický tlkot jej srdca ma upokojoval. Vedel som, že dnes jej už neublížim. Dnes ma už príliš ovládla svojou láskou, nehou a krásou. Akoby mala nejaký druh kúzla - ktorý vždy keď to bolo potrebné – presunul moju lásku k nej nad všetky ostatné pocity a ja som sa hneď upokojil. „Vidíš. Úplne v pohode.“ Začervenala sa. Bolo to také úžasné, že som na okamih stratil dych. Jej bledá pokožka dostala jemne ružový odtieň a jej pery boli v sekunde ešte červenšie. Vyzerala jednoducho nádherne.
„Páči sa mi, ako sa červenáš.“ Jemne som si vyslobodil aj druhé ruku z jej dlani. Zdvihol som ju a zľahka pohladil Bellu po líci. Toto som chcel spraviť už tak dávno. Jemne ju hladiť a dotýkať sa jej nádhernej pokožky. Vzal som jej tvár do svojich ľadových dlani a ticho som zašepkal: „Nehýb sa.“ Pomaly som sa k nej naklonil a zacítil tú jemnú vôňu keď vydýchla. Vdýchol som ju do seba a pocítil pálenie v hrdle, ale to ma teraz nezaujímalo. Nežne som položil svoje chladné líce na jamku pod jej krkom. Vdychoval som jej nádhernú vôňu a nechával som sa unášať svojou fantáziou. Predstavil som si nás dvoch spolu, aké by to bolo keby som s ňou mohol ostať. Aké by bolo keby chcela ona ostať so mnou. Keby, ma mohla skutočne milovať. Predstavil som si aké by to mohlo byť krásne ak by sa za mňa chcela vydať. Ja som nemal nad čím premýšľať ona bola jednoznačne mojim osudom, ale nevedel som či som ja tým jej. Keby to bolo na mne ja by som ju o ruku požiadal ešte dne
s. Bella celá v bielych dlhých šatách, ktorá jemne obopínajú je krehké telo, a kráčajúca ku mne uličkou k oltáru. Bolo by také nádherné keby bola moja, len moja a to na večnosť... Nie na večnosť, iba do konca jej života. Spomenul som si na Alicinu víziu. Bella nesmie byť takým monštrom ako som ja. Z anjela sa nesmie stať diabol.
Skĺzol som svojimi rukami na líniu jej krku a potom na jej ramená, tam som zastal. Pootočil som hlavu na bok a jemne som jej nosom prešiel po kľúčnej kosti. Jej vôňa bola neskutočná. Ale už som netrpel takým smädom, samozrejme, že spaľoval každú jednu bunku v mojom tele, ale ja som to ignoroval, pretože teraz sa v každej bunke spolu zo smädom skrývala aj moja láska k anjelovi. K tomu najdokonalejšiemu anjelovi, ktorý sa nebál byť obeťou. Ktorý by sa s radosťou obetoval, len keby mohol ešte chvíľu stráviť s diablom , ktorého miloval.
Napokon som sa lícom oprel o jej hruď a načúval tlkotu jej srdca. Bilo ako splašené ale po chvíli sa znova upokojilo a jeho rytmický tlkot sa ustálil. Načúval som mu ako najkrajšej piesni, ako najjemnejšej melódii, ktorá sa mi vrývala do srdca. Tento zvuk som si chcel pamätať navždy. Už teraz to pre mňa bol ten najkrajší zvuk na svete. „Ach,“ vzdychol som si .
Takto sme sedeli bez pohnutia celú dobu. Možno medzi tým prešli aj celé hodiny netuším nemohol som sa totiž sústrediť na nič iné okrem jemného tlkotu Bellinho srdca. Teplo, ktoré z nej vyžarovalo bolo úžasné. Bola tak teplá, tak jemná, tak krehká, a pritom bez pohnutia sedela v náručí upíra. Upíra, ktorý ju ešte pred chvíľou chcel zabiť. No ona sa nebála bola až príliš statočná.
V tej chvíli som sa preniesol späť do reality. Bola človekom, už sa jej bez pohnutia muselo sedieť dosť nepohodlne. Nechcel som ju pustiť, ale vlastne aj chcel. Chcel som sa jej znova dívať do jej krásny čokoládových očí. Jemne som ju pustil a odtiahol som sa.
Zadíval som sa jej do očí a mojími vyschnutými žilami sa spolu s obrovským šťastím teraz prelieval aj pokoj. Cítil som sa pokojný, preto lebo som to dokázal. Bol som tak blízko nej a neublížil som jej. Vdychoval som jej vôňu a aj keď ma strašne pálila v hrdle dokázal som sa kontrolovať. Bol som na seba hrdý, nemyslel som si, že som taký silný. Myslel som si, že dnes budem mať čo robiť keď nasadnem do Bellinho pickupu a budem musieť vdychovať jej koncentrovanú vôňu. Ale nie úplne som na to zabudol ako náhle som si uvedomil, že je pri mne Bella. To vďaka nej som bol silný. Ona ma takým robila.
„Nabudúce to už nebude také ťažké,“ povedal som jej s uspokojením v hlase. Bol som uspokojený. A to nie len tým, že som zistil, že som silnejší ako som si myslel ale aj preto lebo som konečne uspokojil svoji túžbu dotýkať sa jej. Dnes som ju mohol držať vo svojom náručí taký dlhý čas a to bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Nemusel som mať výčitky, pretože aj ona chcela byť pri mne.
„Bolo to pre teba veľmi ťažké?“ spýtala sa zo záujmom.
„Nie tak strašne, ako som si predstavoval. A pre teba?“
„Nie, nebolo to zlé ... pre mňa.“ Zasmial som sa . Páčilo sa jej byť v mojom objatí a mať ma tak blízko pri sebe ako sa mne páčilo ju držať. „Vieš, ako to myslím.“ Jasné že som to vedel. Ona jednoducho chcela byť so mnou. Nezáležalo jej na tom, že som upír, mohol som byť v pohode aj nejaké iné monštrum, ale jej by to nevadilo, lebo by som to bol ja.
„Skús.“ Zdvihol som jej ruku, ktorú som opäť zas zvieral vo svojej dlani a jemne si ju priložil na líce. „Cítiš aké je teplé?“ Stále totiž zo seba vyžarovalo teplotu Bellinej pokožky. Neodpovedala, len mlčala a ticho mi hľadela do očí.
Po chvíli sa pohla natiahla ku mne ruku a zašepkala: „Nehýb sa.“
Stuhol som, tak ako som sedel a ona sa pomaly naklonila ku mne. Pohybovala sa ešte pomalšie ako ja, opatrne, ako by sa bála aby nespravila žiaden rýchly a neuvážený pohyb. Pohladila ma po líci, nežne mi prešla po viečku, po fialovej priehlbine pod okom. Potom mi svojím dokonalým prstom prešla po línii nosu až k mojím perám. Nedokázal som odolať a pootvoril pery aby som sa mohol nadýchnuť jej jemnej vône, ktorá by pohladil každú jednu bunku v mojom tele. Nadýchol som sa až príliš nenásytne a jej vôňa vo mne vyvolala pocit smädu. Hrdlo ma pálilo ako nikdy. Nevedel som čo robiť tak som len sedel a nehýbal sa. Po chvíli som rýchlo vydýchol aby som sa zbavil nadbytočného vzduchu, ktorý som mal v pľúcach, a ktorý bol nasýtený Bellinou vôňou.
Keď pocítila môj chladný dych na svojich prstoch, pomaly sa odtiahla. Prečo? Pocítila snáď nebezpečenstvo alebo proste už skončila so svojími jemnými dotykmi?
Otvoril som oči a ona sa na mňa prekvapene pozrela. V odraze jej očí som zbadal tie svoje. Boli prekryté tenkou vrstvou temne čierne farby, pod ktorou sa ale stále skrývala tá planúca zlatá. Môj smäd sa prejavil aj na mojich očiach a ona si to všimla, preto sa zľakla.
Pocítil som prudký nával adrenalínu, ktorý jej opäť rozbúchal srdce. Nesmieš jej ublížiť Edward! Opakoval som si stále v duchu. Keď by zomrela ona, zomrel by som s ňou nedokázal by som žiť bez nej. Už nikdy viac to nedokážem. Teraz, keď cítim jej lásku, už nikdy nie som schopný vzdať sa jej. Nie teraz, keď už viem aké to je.
„Želal by som si... želal by som si, aby si mohla pocítiť tú... zložitosť... ten zmätok... čo cítim. Aby si ma dokázala pochopiť.“ Zašepkal som a jemne som jej prešiel rukou po tváry. Nezľakla sa čo bolo dobrým znamením. Teda aspoň pre moju sebeckú časť, jej láska ku mne jej väčšia ako jej strach. Ak teda nejaký strach vôbec je.
„Rozprávaj mi o tom.“ Vydýchla a zadívala sa mi hlboko do očí, tak ako to vedela len ona. Nikto iný nedokázal nazrieť takto do môjho vnútra. Cítil som, že ona jediná ma môže dokonale poznať. Cítil som, že ona je tá, na ktorú som tak dlho čakal. Vedel som, že je tá pravá. Tá, ktorú mám milovať. Nie je to tá, ktorú má zabiť môj smäd! Nie je to moja obeť!
„Neviem či to dokážem. Hovoril som ti, na jednej strane je hlad – smäd - , ktorý pri tebe cítim, som poľutovaniahodná bytosť. Myslím, že tomu do istej miery rozumieš. Aj keď...“ Pousmial som sa. Bella nebola závislá na ničom, dokonca na nikom ako by tomu mohla celkom rozumieť. Ona nebola na niekom závislá ako by to bola jej droga. To som bol ja. Ja som bol ten, ktorý bol závislý. Závislý na nej. „Keďže nie si závislá na žiadnej nelegálnej látke, nemôžeš sa asi do mňa úplne vcítiť. Ale...“ Nad tým som zapochyboval. Ona sa do mňa mohla úplne vcítiť. Mohla cítiť každý môj pocit. Videla mi ho na tvári, v očiach, hneď ako som ho pocítil. Pred ňou som svoje pocity nedokázal skryť.
Prstami som jej nežne prešiel po línii jej nádherných pier. „Sú tu aj iné druhy hladu, ktorým ani nerozumiem, ktoré sú mi cudzie.“ Hladu po tvojej spoločnosti, po tvojej blízkosti, po tvojich dotykoch a jemnej pokožke, po tvojich bozkoch a tvojich nežných perách.
„Tak tomu rozumiem lepšie ako by si si mohol myslieť.“
„Nie som zvyknutý cítiť sa takto ľudsky. Je to vždy takéto?“ spýtal som sa čakal na odpoveď, ktorá ma zažierala z vnútra odkedy som pocítil lásku k Belle. Je to také vždy, alebo je naša láska výnimočná?
„Pre mňa? Nie, nikdy. Nikdy až doteraz.“
Chytil som jej zápästia do svojich dlaní, zadíval som sa jej hlboko do očí a pomalým tichým, hlasom som prehovoril. „Neviem ako ti byť blízko.“ Nikdy som totiž nikoho tak blízko nepustil a ani ja som nikdy nechcel byť tak blízko pri človeku. Nikdy som k nikomu necítil to čo cítim teraz k Belle. „Neviem či smiem.“ Neviem či chceš byť blízko mňa. Neviem či to zvládnem byť tak blízko. Neviem či by som mal vzhľadom na naše rozdiely. Ona je krehký anjel, ja som vrah a diabol.
Veľmi pomaličky sa ku mne nahla a položila mi svoje saténové, bledé líce na hruď. Jej teplý dotyk by teraz rozbúchal moje srdce, keby ešte bilo. „Toto mi stačí,“ zašepkala a zavrela oči.
Veľmi opatrne som si ju k sebe privinul bližšie potreboval som cítiť jej teplo na celom svojom tele. Potreboval som cítiť nádhernú vôňu jej krásny vlasov. Zaboril som si tvár do jej vlasov a ticho som ju vdychoval. Prechádzala do mojí pľúc a z nich sa šírila do každej jednej bunky môjho tela. Cítil som ju všade, v každučkom zákutí mojich vyprahlých žíl.
„Si v tom lepší, než si myslíš,“ poznamenala a tým prerušila moje rozjímanie.
„Mám ľudské inštinkty, možno sú pochované veľmi hlboko, ale sú tam. Veď aj ja som bol raz človekom. Obyčajným, ľudským a nedokonalým.“
„No tak tomu sa dá len dosť ťažko uveriť. Edward Cullen nikdy by nemohol byť nedokonalým.“ Povedal posmešným tónom a znova mi zdvihla náladu.
Pousmial som sa a ďalej som už len sedel a mlčal. Načúval som tlkotu jej srdca a cítil som sa ako v nebi. Nevnímal nič som okolo seba, iba Bellu v mojom náručí a jej jemnú vôňu, ktorá spaľovala moje hrdlo ale jemne hladila ostatné časti môjho vnútra. Miloval som túto chvíľu, toto miesto, jej vôňu, ju. Všetko čo sa týkalo Belly.
Po niekoľkých dlhých chvíľach strávených v mojom raji spolu s Bellou som sa vrátil späť do reality. Tiene vysokých stromov už prechádzali cez nás a slnko pomaly zapadalo. Nechcel som sa ani pohnúť, ostať takto s Bellou navždy by bolo pre mňa v tejto chvíli najlepším darom, ktorý som ale nemohol dostať.
„Musíš už ísť.“ Povedal som jej a snažil som sa o tom presvedčiť sám seba. Nechcel som ju pustiť, chcel som si ju tu nechať. Chcel som aby tu so mnou ostala.
„Myslela som, že mi nevieš čítať myšlienky,“ povedala nahnevane. Hnevala sa ? Prečo sa hnevala? Mala pocit, že ju chcem poslať preč? Alebo si myslela, že som jej klamal o tom, že jej neviem čítať myšlienky? Nie. Ona sa bavila na tom ako dokážeme myslieť obaja na to isté v tej istej chvíli.
Usmial som sa, začínal som jej vážne rozumieť. „ Už sa mi trochu vyjasňujú.“
V tej chvíli mi došlo, že nemáme dosť času na jej pomalé potácanie lesom. Nemôžem ju nechať ísť pešo, aby neprišla domov neskoro. Napadol ma iba jediný spôsob ako to stihnúť a to ešte s dostatkom času navyše. Beh. Odtiahol som sa od nej a chytil som ju za ramená. „Môžem ti niečo ukázať?“ Spýtal som sa vzrušene a ona sa na mňa zmätene pozrela.
„Ukázať čo?“
„Ukážem ti, ako sa ja pohybujem lesom.“ Jej výraz sa zmenil na ustráchaný. „Neboj sa, budeš v bezpečí a k tvojmu autu sa dostaneme oveľa skôr.“ Usmial som sa na ňu a jej srdce sa rozbúchalo a potom takmer zastalo, tak spomalilo svoje pravidelné údery. Nemohlo sa jej nič stať, nie ak sa ma bude poriadne držať a ostane v pokoji. Len či potom neujde s krikom preč. No ale aspoň už bude pri svojom aute keby chcela utiecť stačí keď naštartuje a môže ísť domov. Aj keby chcela újsť aspoň sa tam nestratí v lese.
„Zmeníš sa na netopiera?“ spýtala sa ako by sa bála čo jej na to odpoviem. Mojou odpoveďou bol prudký výbuch smiechu, ktorý lomcoval celým mojim telom. „Ako by som to už niekde počul!“ Bola taká zábavná keď stále používala na odhalenie mojej upírej identity hlúposti z filmov.
„Jasné asi to musíš počúvať stále.“
„Tak poď, ty môj malý zbabelec, vylez mi na chrbát.“ Chvíľu na mňa neveriacky hľadela a ja som sa opäť triasol od smiechu. Bolo také zábavné pozorovať jej zvedavé oči keď som jej podal ruku. Chytila mi ju a ja som ju ľahkým zdvihnutím vyložil na svoj chrbát. Pevne sa ma držala rukami aj nohami. Bolo až vtipné ako sa bála, že spadne. Pri tej rýchlosti by to síce bolo možné, ale iba ak by nebola s upírom. Ja by som ju zachytil skôr ako by stihla spadnúť.
„Som trochu ťažšia než zrejme býva tvoj ruksak.“ Nemohol som si pomôcť a prekrútil som očami. Bola ľahšia ako pierko. A jej 50 kíl mi ani zďaleka nerobilo problém. Stále zabúdala, že som oveľa silnejší ako normálny človek.
„Ha,“ zaškľabil som sa. Už dávno som sa necítil tak dobre. Konečne som mal pocit, že svet je opäť krásnym miestom. Chytil som jej ruku, ktorú mala na mojom krku prepletenú s druhou a položil som si ju dlaňou na tvár. Potreboval som sa znova ubezpečiť, že je pri mne v bezpečí. Zhlboka som sa nadýchol jej vône a hrdlom mi prebehla krutá bolesť, avšak teraz som ju dokázal úplne ignorovať. Bolo úžasné aké to bolo teraz ľahké. „Zakaždým je to ľahšie,“ zamrmlal som si a rozbehol sa do tmavnúceho lesa pred nami.
Stromy sa mihali okolo nás a ja som medzi nimi kľučkoval obrovskou rýchlosťou. Moje oči behali z jednej strany na druhú a kontrolovali terén predo mnou. Znova som cítil ten nadnesený pocit ako vždy keď som bežal, lenže teraz bol ešte obohatený o obrovskú dávku šťastia, ktoré som prežíval vďaka Belle. Keď som si na ňu spomenul do hlavy mi spolu s ňou vhupla myšlienka na jednu vec. Vec, ktorú som chcel skúsiť od chvíle, čo som si bol istý že jej neublížim. Chcel som ju skúsiť pobozkať. V tejto chvíli som sa rozhodol, skúsim to musím vyskúšať svoju vôľu a tiež musím dúfať že je dosť pevná.
Za pár minút sme boli späť pri jej aute. „Bombastické, čo povieš?“ vyhlásil som pyšne môj presun cez les bol dokonalý. Bola to jediná vec, za ktorú som bol naozaj vďačný odkedy som sa stal upírom. Jedna vec kvôli ktorej sa to oplatilo.
Čakal som kým odpovie alebo aspoň začne zliezať z môjho chrbta, ale ona sa ani nepohla. Stále sa ma kŕčovito držala.
„Bella?“ opýtal som sa teraz už ustarostene. Čo sa jej mohlo stať? Ublížil som jej nejako?
„Asi si potrebujem ľahnúť.“ Vydýchla a moja bezprostredná úzkosť zmizla. Rozprávala to bolo dobré znamenie, aj keď sa zdalo, že jej nieje veľmi dobre.
„Ach, prepáč.“ Neuvedomil som si, že pre človeka je taká rýchlosť neprirodzená a že jej môže byť zle. Myslel som si, že sa jej to bude páčiť. No zdá sa, že som sa vo všetkom čo sa týka Belly mýlil.
Znova som čakal, že jej zovretie sa povolí, ale ona sa ani nepohla. Jej svaly boli úplne stuhnuté a stále prichytené na mne.
„Myslím že musíš pomôcť,“ pripustila po chvíli a ja som jej jemne uvoľnil ruky z môjho krku. Stiahol som si ju z chrbta a pridržal som si ju na hrudi s jemným smiechom. Bola taká krehká, ale bála sa vecí, ktoré jej vôbec nemohli ublížiť, ale tých čo by sa mala báť, napríklad mňa, sa nebála.
Položil som ju jemne na pružné a mäkké papradie. „Ako sa cítiš?“ spýtal som sa ustarane. Ako sa tak kývala zo strany na stranu bolo mi jasné, že sa jej točí hlava ale nechal som ju odpovedať mi. „Myslím, že mám závrat.“
„Daj si hlavu medzi kolená.“ Prikázal som jej. Vedel som, že to pomôže. Urobila čo som jej povedal a ticho si zložila hlavu medzi kolená. Dýchla veľmi plytko a opatrne. Sadol som si vedľa nej a načúval som nepravidelnému tlkotu jej srdca.
Po dlhej chvíli konečne zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa.
„Asi to nebol ten najlepší nápad,“ zamyslel som sa. Možno, že som mal predsa radšej risknúť to, že by sme prišli neskoro ako to, že Bella sa nemohla poriadne ani pohnúť. Aspoň som mal bežať pomalšie, hovoril so si v duchu.
„Nie, bolo to veľmi zaujímavé.“ Povedal a ja som okamžite vedel, že klame. Nikdy to nevedela a tak som hneď vedel rozpoznať kedy mi klamala.
„Ha! Si bledá ako mŕtvola, nie, si bledá ako ja!“ Vyzerala bledo ako upír, keď mal obrovský smäd. No stále som si z nej uťahoval a jej to vôbec nevadilo.
„Zrejme som mala zatvoriť oči,“ zašepkala potichu a jej hlas bol ešte veľmi krehký a lámal sa na každom slove.
„Druhy raz na to nezabudni.“ pripomenul som jej a znova som sa zasmial nad jej vystrašeným výrazom.
„Druhý raz!“ Znelo to ako by mi chcela rovno povedať ´ Tak na to zabudni ´ ale ovládla sa a z jej úst nevyšiel iba tichý povzdych. Znova som sa musel zasmiať. Toto proste bola Belle vždy vedela kedy jej už boj prehratý.
„Len sa predvádzaj.“ Zašomral a zavrela oči.
Pomaly som sa posunul rovno pred ňu. Tak aby ma necítila a svoju tvár som dal iba pár centimetrov od nej. „Bella otvor oči.“ povedal som jej a čakal. Pomaly sa na mňa pozrela a ostala zarazená keď zistila, že som tak blízko pri nej.
„Kým som bežal premýšľal som...“
„Ako sa vyhnúť stromom dúfam.“
„Bella neblázni.“ zasmial som sa a pobavene som pri tom krútil hlavou. Prečo by som mal rozmýšľať o takých nepodstatných veciach. Aj keby som do neho narazil zle by skončil ten strom nie ja. „Beh je pre mňa úplne prirodzený nad tým nemusím premýšľať.“
„Len sa predvádzaj,“ zašomrala a venovala mi svoj rozkošný nahnevaný pohľad.
Usmial som sa. Stavil by som všetko na to, že ani nevie aká je krásna a rozkošná.
„Nie rozmýšľal som nad tým, že by som chcel niečo vyskúšať.“
Jemne som zobral jej tvár do dlaní a zaváhal som nad tým čo som chcel urobiť. Bolo to vôbec správne? Na jednej strane bola obrovská túžba pobozkať ju a na strane druhej neodvolateľný smäd, ktorý burácal v mojej hlave a stupňoval sa stále viac keď som sa k nej približoval. V mojej hlave nastal boj. Túžba zo smädom sa bili o to, ktorý z nich ma premôže. Jedna možnosť bola, že Bella skončí v mojom náručí, ako žena v náručí milovaného muža. A tá druhá možnosť, že Bella bude v mojom náručí, studená a bledá ako obeť vraha. Zatlačil som svoju poslednú myšlienku do úzadia a tým som dal navrch túžbe pobozkať ju. Po dlhej chvíli moja túžba vyhrala a vyhnala môj smäd ďaleko za brány mojej mysle.
V tom som sa k nej naklonil a moje ľadové pery sa nežne dotkli tých jej teplých a nádherne jemných, saténových pier. Zlapala po dychu a zaplietla si prsty do mojich vlasov. Môj smäd sa vracial späť, prebíjal sa cez hrubú železnú bránu, za ktorú ho vyhnala moja túžba, a pomaly sa dostával dnu do mojej mysle. Cítil som ho tak blízko, ale ešte stále som mu nedovolil vstúpiť späť. Môže tak urobiť až po tom, keď už bude Bella konečne v bezpečí.
No vtom Bella spravila niečo čo som vážne neočakával. Pootvorila pery a jej jemný a voňavý dych prenikol do mojich úst. Cítil som ako ostrá dýka z vnútra rezala moje hrdlo. Cítil som ako by som znova mohol krvácať a bolesť sa prehnala celým mojim telom. Nesmiem! Nesmiem to robiť! Kričal som v mysli sám na seba. Nie!
Odtiahol som sa a rýchlo som odtlačil Bellu preč od mojej tváre. Stiahol som sa dozadu a snažil som sa opäť ovládnuť. Vtom moja brána zosilnela a ja som znova intenzívne pocítil lásku k Belle. Znova ma premohla túžba. Znova som ju túžil bozkávať. Už nikdy to nebude takéto ťažké. Už nikdy nebude tak blízko môjmu netvorovi, môjmu smädu. Aspoň dúfam, že sa to už takto nikdy nestane. No smäd sa stále pokúšal prebiť dnu a aj keď bol stále ďalej a ďalej keď moja brána silnela. Stále som ho cítil.
„Fíha!“ zvolala keď znova nabrala dych.
„Tým si to ani zďaleka nevystihla.“ Povedal som a zatínal som zuby aby som ho udržal vonku. Nesmie sa dostať späť! To jednoducho nemôže!
Naše tváre boli stále iba pár centimetrov od seba. Aj keď som sa odtiahol nedokázal som sa odtiahnuť úplne. Nedokázal som byť ďaleko od Belly. To som nemohol urobiť. Pokusila sa vymaniť z môjho zavretia ale ja som ju nechcel pustiť. Nikdy ju nebudem chcieť pustiť.
„Nemala by som...?“
„Nie, dá sa to zniesť. Počkaj chvíľočku, prosím“ Hlas som mal už jemný a zdvorilý. Snažil som sa ovládnuť všetky svoje pocity a túžby. Zamknúť ich nateraz pod zámok a nechať ich tam. Bolo to ťažké, ale ja som bol silný. Bol som silný vďaka Belle. Vďaka nej som bol silný a slabý zároveň, ale teraz som cítil, že to zvládnem. Smäd ustupoval odchádzal ďaleko za bránu mojej mysle vedel som, že tento boj nadobro prehral. Dnes sa už nevráti. Stratil veľkú časť svojej sily a už sa nemohol vrátiť späť.
Znova som cítil ako moje oči planuli.
„Tak,“ povedal som už úplne pokojný. Stálo to za tú námahu. Bol som Belle bližšie ako ktokoľvek iný. Bol som hrdý, že som to zvládol takto dobre.
„Dá sa to zniesť?“
Zasmial som sa. Znova som cítil uvoľnenie, ktoré prešlo mojim telom. Všetky stuhnuté svaly sa povolili a ja som cítil len obrovské šťastie a lásku. „Som silnejší, než som si myslel. Je fajn to vedieť.“
„Rada by som povedal to isté. Prepáč mi.“ Ospravedlňovala sa tak sladko a ja som cítil akoby sa v mojom srdci rozlieval ten najsladší med.
„Ty si predsa iba človek.“ Poznamenal som a usmial som sa na ňu svojim zaľúbeným úsmevom. Vo svojom srdci som však teraz cítil, že klamem sám seba, ona nebola iba človek. Bola to moja láska, môj život, môj anjel.
„Ďakujem veľmi pekne,“ povedala a rozladene na mňa pozrela. Netušila ako som o nej zmýšľal ja. Avšak to bolo správne. Nemala by vedieť, že pre mňa je anjelom, a dokonalou bytosťou. Mohlo by jej to stúpnuť do hlavy a začala by byť namyslená. V duchu som sa rozrehotal, to by možno spravila taká Jessica keby som jej toto povedal, ale nie Bella. Nie moja Bella. Nie Bella, ktorá bola vždy taká srdečná a láskavá.
V tej chvíli som sa postavil a natiahol som ku nej ruku aby som jej pomohol vstať. Môj pohyb samozrejme zachytila, až keď som stál nad ňou a podávala som jej ruku. Zarazene sa jej chytila a ja som ju vytiahol na nohy. Zakymácala sa a ja som ju radšej podoprel.
„Je ti stále mdlo z toho behu? Alebo z môjho pokusu o bozk?“ Zasmial som sa znova som mal skvelú náladu. Cítil som sa perfektne, keď som vedel, že som bol Belle tak blízko a neublížil som jej. Netvrdím, že som k tomu nemal blízko, ale nestalo sa tak.
„Nie som si istá ešte stále som grogy. Ale myslím, že z každého trochu.“ Dostala zo seba a pri ďalšom kroku sa znova potkla o svoju nohu.
„Možno by si ma mala nechať šoférovať.“ Nadhodil som nevinne, nechcel som aby šoférovala a už vôbec nie v takomto stave.
„Zbláznil si sa.“ Zvrieskla na mňa pri čom sa trochu prebrala zo svojho omámenia.
„Šoférujem lepšie než ty keď máš svoj najlepší deň.“ Uťahoval som si z nej a znova som sa rozosmial. „Máš oveľa pomalšie reflexy.“
„To je určite pravda ale nemyslím si, že by to vydržali moje nervy alebo moje auto.“ S tým som nemohol súhlasiť. Ako mohla to čo stálo pred nami nazvať autom?
„Bella, prosím, dôveruj mi trošku.“ Naklonil som hlavu na bok a s nevinnosťou anjela som sa na ňu zadíval.
Pohodila kľúčmi, ktoré zvieral vo vrecku svojich jeansov a videl som, že to zvažuje.
„Nie. V žiadnom prípade.“
Neveriacky som zdvihol jedno obočie a uprene som sa na ňu prekvapene zadíval. Ako to, že dokázala odolať môjmu anjelskému pohľadu? Mal by som radšej použiť ten, ktorý som používal na očarovanie iných ľudí?
Vtedy sa však pohla smerom k autu a zrušila všetky moje ďalšie plány. Prešla asi dve kroky a znova sa zaknísala. Prekrútil som očami a chytil som ju za pás. Tá si jednoducho nedala povedať. Skúšal som to po dobrom a nevyšlo to, tak to bude musieť ísť po zlom.
„Bella, už ma stálo veľa úsilia, aby som ťa udržal pri živote. Nepustím ťa za volant, keď ani nedokážeš rovno kráčať. Okrem toho kamarát nenechá kamaráta šoférovať pod vplyvom alkoholu.“ Hovoril som to zo smiechom a cítil som ako sa med z môjho srdca rozlieval ďalej po celej hrudi.
„Pod vplyvom alkoholu?“ Spýtala sa a zatvárila sa zmätene, nebola si istá čo som tým myslel.
„Si opitá už len z mojej prítomnosti.“ Povedal som a na tvári sa mi zjavil ten známy šťastný a hravý úsmev.
„S tým musím súhlasiť.“ Pripustila a vzdychla si. Zdvihla ruku s kľúčmi do výšky a pomaly ich pustila k zemi. Rýchlo a nehlučne som ich zachytil počas pádu. Bol som na seba hrdý, pretože dnes som už vyhral toľko bojov.
„Ale s citom môj pickup je už v dôchodkovom veku.“
„Budem jemný.“
„A na teba to vôbec nevplýva? Moja prítomnosť?“ spýtala sa namrzene.
Neodpovedal som iba som sa k nej zohol a perami som jej jemne prešiel po líci. Jej vôňa ma znova omámila a ja som sa cítil ako by som lietal. „Bez ohľadu na to mám stále lepšie reflexy.“
Znova som sa zasmial a odtiahol sa od nej prešiel som k dverám vodiča a Bella zatiaľ porazenecky prechádzala k dverám spolujazdca. Keď sedela pomaly som naštartoval jej staručké auto. Zapol som rádio a preladil som ho na svoju obľúbenú stanicu zo starými pesničkami. Jednou rukou som šoféroval a druhou som držal Bellu. Sem – tam som sa zahľadel do slnka ale najčastejšie som sa díval na Bellu. Na jej krásnu tvár, na jej vlasy rozfúkané vetríkom, ktorý fúkal dnu cez otvorené okno. Keď hrali pesničky, ktoré som mal rád tak som si pospevoval. Práve keď hrali jednu z 50. rokov sa ma spýtala.
„Páči sa ti hudba 50-tich rokov?“
„Hudba v 50. rokoch bola dobrá, oveľa lepšia ako v 60. alebo 70., brr!“ Striasol som sa pri myšlienke na ten príšerný zvuk, ktorý ľudia v 60. a 70. rokoch považovali za hudbu.
„Osemdesiate boli znesiteľné.“
„Povieš mi vôbec niekedy koľko máš rokov?“ spýtala sa opatrne.
„Naozaj na tom záleží?“ Zľakol som sa ale naďalej som sa snažil tváriť bezstarostne. Čo ak ju to vyplaší? Čo ak ma odmietne kvôli môjmu veku? Som pre ňu pristarý ale snáď by ma mohla milovať aj tak, nie?
„Nie ale stále nad tým premýšľam...“ uškrnula sa . „Nič tak nekradne spánok ako nevyjasnené tajomstvo.“
„Ja len či by ťa to nerozrušilo.“ Uvažoval som, zadíval som sa do slnka a premýšľal ako jej to zdeliť tak aby sa nezľakla. Alebo jej mám klamať? Nie. Bella si zaslúži vedieť pravdu, ona bola ku mne vždy úprimná nesmiem jej klamať.
„Daj mi šancu,“ poprosila ma a ja som sa jej zahľadel do očí znova planuli láskou. Nebola tam len zvedavosť ale aj bezhraničná láska. Nepochyboval som o tom, že nech jej poviem čokoľvek nevadilo by jej to. Ani ona sa ma už nedokáže vzdať tak ako sa ja nedokážem vzdať jej.
Nadýchol som sa a začal: „ Narodil som sa v Chicagu v 1901.“ Zmĺkol som a zahľadel som sa na ňu. Nejavila sa na nej žiadna známka prekvapenia či pohoršenia a tak som pokračoval.
„Carlisle ma našiel v nemocnici v 1918. Mal som 17 a zomieral som na španielsku chrípku.“
Počul som ako sa nadýchla a nevedel som prečo. Snáď sa o mňa nebála? Veď som sedel tu pri nej, či nie? A vtedy prišla tá odpoveď len tak z ničoho nič. Nie ten chlapec, ktorým som bol dovtedy v tú noc zomrel. Namiesto neho tu dnes sedí nový Edward Masen. Edward Masen Cullen, ktorý už vôbec nieje taký nevinný ako bol ten predtým. Tento Edward už zabíjal, tento Edward bol vrah. A predsa prišla odmena v podobe Belly práve tomuto novému zlému Edwardovi. Ale prečo? Čim si ju zaslúžil? Nemalo by to byť naopak? Nemal by nevinný a mladý Edward Masen spoznať lásku? Odpovede na tieto novoobjavené otázky neprichádzali a Bella na mňa stále ustarostene hľadela a ja som jej musel odpovedať.
„Veľmi si to nepamätám, bolo to už dávno a ľudské spomienky blednú.“ Áno, blednú ale spomienka na posledný deň môjho ľudského života nevybledne nikdy. Ale to som Belle nemohol povedať. Spomenul som si na ten deň ako za mnou Carlisle prišiel.[i] Ležal som na lôžku a bolo to trochu po tom ako moja matka zomrela. Smútil som za ňou a tiež som chcel zomrieť. No vtedy prišiel Carlisle a v očiach mal prosbu. Nerozumel som o čo žiada kým to nevyslovil nahlas.
„Edward, chlapče, rozprával som sa z tvojou matkou predtým než zomrela. Bol som posledný kto ju videl pri vedomí.“ Vyvalil som na neho oči. Ako to myslel? Čo tým chcel povedať?
„Čo vám povedala?“ vysúkal som nakoniec zo seba a čakal som.
„Edward žiadala ma aby som ťa zachránil. Aby som urobil všetko čo je v mojich silách.“ Keď povedal poslednú vetu zosmutnel. Jeho zlatisté oči v sebe ukrývali fúru bolesti. Prečo ho bolelo vysloviť to?
„Doktor, obaja vieme že mňa už nezachránite. Som na tom horšie ako bola moja matka a ona už zomrela. Ako by ste mohol zachrániť mňa? Viem, že už nie je nádej a nevadí mi to, chcem ísť za svojou matkou a otcom.“
„Chlapče Elizabeth, tvojej matke, som to sľúbil a svoj sľub hodlám dodržať.“
„Prepáčte, že o vás pochybujem pán doktor ale to je nemožné,“ povedal som. Ak by bola možnosť záchrany tak by to robili a nenechávali by zomierať tisícky ľudí. Či nie? Nechávali by si ten zázračný liek iba pre pár ľudí?[/i] Nechápal som to. Vtedy som nerozumel tomu prečo nezachránia všetkých ak majú nejaký liek. No dnes tomu rozumiem. Rozumiem tomu, lebo to nie je záchrana je to skôr rýchla smrť. Smrť bytosti, ktorou ste boli pred tým a zrodenie tej najtemnejšej bytosti akou budete potom.
[i] „Edward je tu ešte jedna možnosť, o ktorej v tejto nemocnici nevie nikto okrem mňa.“
„Chcete mi povedať, že vy máte nejaký cudzokrajný liek, o ktorom viete len vy?“
„Hmm, ani nie tak liek. Skôr jed, ktorý zabíja a lieči zároveň.“
„A to pomôže? Budem žiť, tak ako ste to sľúbili mojej matke?“
„Budeš žiť... budeš existovať ale tvoj nový život už nebude ako ten predtým. Bude iný, o dosť iný.“
„Ak to bolo posledné želanie mojej matky, tak to beriem. Nech sa mi stane čokoľvek moja matky si želala aby som žil a ja jej chcem splniť posledné želanie, tak ako vy chcete splniť svoj sľub.“
„Ďakujem, Edward si dobrý chlapec. Ak by som mohol mať syna chcel by som aby bol presne ako ty.“
„Hmm...“ nevládal som už odpovedať bol som slabý a vyčerpaný, nevedel som čo so mnou bude, ale odovzdal som sa do rúk doktorovi, ktorého som ani nepoznal. Útechou mi bolo, že ho poznala moja matka a práve jeho požiadala aby ma zachránil.
Chytil moje prenosné lôžko a preniesol ho do miestnosti, kde bolo kopu mŕtvych. Preniesol ma do márnice. Prečo sme tu? Odpoveď na svoju otázku som síce nedostal ale cez márnicu sme iba prešli a ďalej ma ťahal po plošine ktorá viedla na strechu nemocnice. Nerozmýšľal som o tom. Nechcel som vedieť prečo to robí.
Keď sme vyšli na strechu zastal a porozhliadol sa. Po chvíli sme sa pustili cez ďalšiu strechu vedľa stojaceho domu. Takto sme prešli asi cez 5 alebo 6 striech. Na tej poslednej zastal a znova ma ťahal tentoraz dole plošinou. Ocitol som sa v miestnosti plnej kníh, ktorú som odhadoval, že bola obývačkou. Bola veľká, priestranná a na pravej stene stál obrovský kozub. Ale bola tmavá. Jej okná viedli na ulicu a závesy boli pozaťahované, akoby nechcel aby sa sem dostalo slnečné svetlo.
Doktor však pokračoval do ďalšej miestnosti. Tá ďalšia už nebola tmavá, ani z ďaleka nie. Táto miestnosť bola veľká a otvorená jej okná viedli do malého námestíčka, ktoré bolo vždy osvetlené slnečným svetlom. No na to námestie už roky nikto nechodil. Bolo uzavreté a vždy prázdne.
Vtedy doktor vstúpil opäť do môjho zorného uhla. Na tvár mu dopadalo slnečné svetlo prenikajúce cez okno. Zdalo sa mi na nej niečo divné, ale nevedel som prísť na to čo to bolo. Stále som bol omámený liekmi. Po chvíli zízania na jeho pokožku som si to konečne uvedomil. Strana jeho tváre kde dopadali slnečné lúče žiarila. Iskrila ako posiata diamantmi ktoré sa trblietajú na slnku.
„Vidíš Edward som iný ako ostatný ľudia. Ak ťa zachránim aj ty budeš iný, budeš taký ako ja.“
„Kto ste do pekla? Ako...? Prečo... ste takýto? Čo ste zač?“ volal som vystrašene. Po celej miestnosti sa ozýval môj hlas. Bol som slabý ale toto ma vyľakalo ako nikdy. Čo to bolo za človeka? Prečo rozprával o sebe ako by ani nebol človekom? Zmietal som sa nielen v bolestiach ale teraz aj v strachu čo so mnou bude, mal som radšej normálne zomrieť ako moja rodina. Kde som sa to dostal?
„Edward presne o to ide. Ja nie som normálny človek. Som upír, nie som človekom už vyše 200 rokov.“
„Čo tým chcete povedať ste nesmrtelný, alebo čo? Chcete mi nahovoriť, že upíri existujú.“
„Áno, chlapče upíri sú skutočný ako aj iné mýtické tvory. Ľudia v minulosti neboli taký hlúpy a tieto bytosti si iba nevymýšľali. Nie, my sme skutočný. Ale ja nie som rovnaký ako ostatní. Neživým sa ľudskou krvou. Som iný a ak chceš aj ty môžeš byť ako ja. Viem, že si teraz myslíš, že to nechceš ale spomeň si na svoju matku. Chcela aby si žil, aby si bol naďalej na tomto svete. Chceš jej splniť posledné želanie?“
Teraz som si spomenul na svoju matku – na Elizabeth Masenovú - ktorá ma vychovala. Ona požiadal tohto človeka – ktorá ani nebol človekom – aby ma zachránil. Ona musela vedieť prečo to robí. A bolo to jej posledné želanie. Ten chlap bol taký zúfalý z toho čo jej sľúbil, že sa zdalo že už ani poriadne nepremýšľa nad tým čo hovorí. Ale čo ak to bola pravda? Čo ak ten chlap bol vlastne upírom? Čo ak to čo vraví je skutočné? Chcem byť naozaj niečím takým?
Jediné čo som v tej chvíli vedel je, že musím splniť želanie mojej matky. Jej posledné želanie musí byť splnené! Ona si to zaslúžila!
„Doktor, čo mám urobiť aby som bol nažive?“ prehovoril som už zas pokojným hlasom. Bál som sa. Stále som mal strach, ale moje odhodlanie už bolo väčšie.
„Takže súhlasíš?“ a jeho hlas znel ešte ustaranejšie ako predtým. Dúfal snáď v to, že poviem nie?
„Áno, pane, súhlasím s tým, že splním posledné želanie mojej matky.“
„Tak teda nemusíš robiť nič. Zbytok je na mne. Potom už len stačí pretrpieť asi tri dni v ukrutných bolestiach keď bude prebiehať premena. Si si istý, že to zvládneš?“
„Áno, pane. Pre moju matku urobím čokoľvek.“
„Tak teda dobre ak si rozhodnutý tak by sme sa mali do toho pustiť, lebo nemáme veľa času.“
Pokojne som ležal na lôžku a ticho som čakal čo sa bude diať. Netušil som čo chcel urobiť. Doktor Cullen – ako ho volali ľudia z mesta a ja som netušil či sa tak naozaj volá – pracoval v našej nemocnici už asi 5 či 6 rokov. Bol uznávaným lekárom, až pokiaľ, sa o ňom tento rok nezačali šíriť divné klebety. Vraj sa od svojho príchodu vôbec nezmenil a ľuďom to začínalo byť podozrivé. Teraz som už chápal prečo sa nemenil. Bol nesmrteľným, bol upírom. To čo vravel bola pravda. Ale ani najmenej som netušil, ako sa môže normálny človek zmeniť na upíra. Už som sa nebál veril som mu. Neklamal mi a to ma povzbudilo, musel vedieť, čo robí.
Za ten čas čo som ja premýšľal, vyšiel doktor z miestnosti a teraz sa vrátil späť. V ruke držal pohár vody a ponúkol mi ho či sa nechcem napiť. Prikývol som a on mi zdvihol hlavu a priložil mi pohár k perá. Bol som strašne smädný, nepil som už asi 3 hodiny, a bol som hrozne dehydrovaný. Voda bola ľadová a príjemne mi chladila vnútro môjho rozhorúčeného tela. Keď som dopil, doktor položil pohár na stôl, ktorý stál v strede miestnosti, vedľa mojej postele. Zohol sa ku mne a ja som pocítil jeho chladný dych na svojom krku.
„Bude to dobré chlapče. Stačí vydržať,“zašepkal mi do ucha aj som sa upokojil.[/i]
Zatiaľ čo ja som si v mysli zrýchlene prehrával svoje prvé stretnutie s Carlislom, Bella na mňa stále netrpezlivo hľadela. Prešla len chvíľa ale ona chcela vedieť viac.
„Pamätám si aké to bolo keď ma Carlisle zachránil. Nie je to ľahké na to sa nedá zabudnúť.“
„Čo tvoji rodičia?“
„Tí vtedy už chorobe podľahli. Bol som sám. Preto si ma vybral. V tom chaose okolo epidémie by si nikto nevšimol, že som zmizol.“
„Ako ťa... zachránil?“ spýtala sa a zvedavo čakala na moju odpoveď.
Opäť som sa stratil hlboko v svojich myšlienkach. Tam kde som pred chvíľou skončil.
[i] Doktor Cullen bol stále zohnutý pri mne a jeho ľadový dych mi zmrazoval pokožku na krku. Zrazu som cítil ako mi niečo strašne ostré preniklo cez kožu a preťalo mi to tepnu. Vtedy som si uvedomil, že to boli doktorove zuby. Z toho miesta, kde som mal ranu, sa začala síriť obrovská horúčava, ktorá spaľovala môj krk. Cítil som ako moje srdce začalo byť rýchlejšie ale akoby bola moja krv bola stále hustejšia a ono ju nevládalo rozpumpovať. Oheň z môjho hrdla sa začal šíriť cez moje cievy až do ramien. Cítil som ako by som horel, počul som krik a iba vzdialene som si uvedomoval, že tie výkriky bolesti sú moje. Oči mi začala zahaľovať čierna tma a ja som upadal do temného bezvedomia.[/i]
Musel som starostlivo vybrať slová, akými to Belle poviem. „Bolo to ťažké. Len niektorý z nás sa vedia ovládať natoľko, aby to dokázali. No Carlisle bol z nás vždy ten najľudskejší, najsúcitnejší ... Podľa mňa by si niekoho takého nenašla v celej našej histórii. Pre mňa to bolo iba veľmi bolestivé.“ Spomenul som si aké to bolo ťažké pre mňa keď som stretol Bellu, aké ťažké to bolo ovládnuť sa keď som cítil jej krv. No aké ťažké to muselo byť pre Carlisla, keď sa po prvý krát v živote napil ľudskej krvy a musel jej odolať. Ale on odolal, nezabil ma a ani sa nebál, že by ma mohol zabiť. Vedel, že to dokáže. Zo začiatku som ani nechápal to nadľudské úsilie, ktoré vynakladal aby ma nezabil. Neveril som, že je to len pre ten sľub, ktorý dal mojej matke ale potom som prišiel na to čo ho k tomu viedlo. Prečo súhlasil s tým, že ma zachráni.
„Viedla ho k tomu samota. To je obvykle dôvod, ktorý stojí za naším rozhodnutím. Ja som bol prvým členom Carlislovej rodiny, aj keď Esme našiel čoskoro na to. Spadla z útesu. Priniesli ju rovno do nemocničnej márnice aj keď jej srdce ešte bilo.“
„Takže musíš umierať aby si sa stal...?“ nedokončila vetu a ja som chápal, že si stále nechce priznať, že nie som obyčajný človek. Že som niečo nadľudské, niečo neprirodzené.
„Nie to len Carlisle, nespravil by to nikomu, kto má ešte na výber inú možnosť ako žiť. On tvrdí, že je to jednoduchšie keď je krv oslabená.“ Zahľadel som sa na cestu, ktorá už temnela, začal som jej venovať trochu viac pozornosti ako doteraz.
„A Emmett s Rosalie?“
„Ako ďalšiu priviedol Carlisle do našej rodiny Rosalie.“ Pamätal som si na tú noc keď sme sa z Esme vrátili z lovu a Rosalie ležala na Carlislovom pracovnom stole a skrúcala sa v bolestiach. Ako som sa vtedy s Carlislom hádal, nedokázal som pochopiť prečo to urobil. „Až oveľa neskôr som si uvedomil, že dúfal, že bude pre mňa to, čo preňho Esme, v mojej blízkosti si totiž dával pozor na svoje myšlienky. Ale nikdy pre mňa nebola viac než sestra. Len dva roky nato našla Emmetta. Bola na love, v tom čase sme boli v Apalačii, a narazila na medveďa, ktorý sa ho chystal zmárniť. Priniesla ho ku Carlislovi, niesla ho viac ako 150 kilometrov, pretože sa bála, že by to sama nedokázala. Iba teraz si začínam uvedomovať aká ťažká pre ňu musela byť tá cesta.“
Pozrel som sa na ňu aby som jej ukázal čo tým myslím. Ona bola dôvodom toho, že som sa takmer neovládol a to už toľko krát. Zdvihol som naše prepletené ruky a pohladil som ju chrbtom dlane po jej saténovom, teplom líci.
„Ale dokázala to,“ povzbudila ma.
„Áno, videla v jeho tváry niečo, čo jej dodalo dosť síl. Odvtedy sú stále spolu. Niekedy žijú oddelene od nás ako manželský pár. Ale čím mladší vek predstierame, tým dlhšie môžeme na danom mieste zostať. Forks vyzerá ako dokonalé miesto, preto sme sa všetci zapísali na strednú školu.“ Zasmial som sa a moja nálada opäť stúpala. Strednú sme už vychodili toľko krát, až by sa zdalo nemožné, že by to niekoho ešte stále mohlo baviť tak ako to bavilo napríklad Alice alebo Rosalie. Bola taká šťastná keď sme sa tu mohli zapísať, že takmer od šťastia skákala po plafón.
„Predpokladám, že o pár rokov budeme musieť ísť na ich svadbu, zase.“ Znova som sa zasmial. Totiž Rosalie s Emmettom už mali svadbu najmenej 10-krát a ešte stále ich to bavilo. Mali strašne radi keď si znova a znova mohli opakovať svoj manželský sľub a na rôznych miestach. Na ich svadbe sme už boli na pláži v Mexiku, na starom kaštieli vo Francúzsku, na chate v Alpách, na jednoduchej svadbe v kostole v Londýne aj na bláznivej svadbe v Las Vegas. Bolo zábavné sledovať ich pri tom ako sa na tom bavia. Rosalie si vždy užívala prípravy a Emmett vytváranie sľubov do ktorých vždy pridal nejaký žart. Bol som strašne rád, že som obklopený takýmito ľuďmi, ktorý ma vždy vedeli podržať.
„Alice a Jasper?“
„Jasper a Alice sú veľmi neobyčajné bytosti. Obaja si rozvinuli svedomie, ako to mi nazývame, bez akéhokoľvek vedenia. Jasper patril do inej... rodiny, veľmi odlišnej rodiny. Dostal depresie a potuloval sa sám. Alice ho našla. Aj ona má isté nadanie, ktoré ešte prevyšuje normálne schopnosti nášho druhu, tak ako ja.“
„Naozaj? Ale hovoril si, že len ty dokážeš čítať myšlienky ostatných.“
„To je pravda ona vie zas iné veci. Ona vidí veci- veci, ktoré sa môžu stať, veci, ktoré sa stanú. Ale je to veľmi subjektívne. Budúcnosť nieje vytesaná do kameňa. Veci sa menia.“
Pri poslednej vete som sa otočil rýchlo k Belle a späť na cestu. Ona bola príkladom toho, že Alicine vízie nemuseli byť pravdivé. Bella nebola mrtva, aj keď som už mal toľko príležitostí. Nezabil som ju a Alicina vízia sa už nikdy nesplní, Bella nikdy nebude mrtva v mojom náručí.
„Aké veci vidí?“ Spýtala sa keď sme práve vchádzali do Forks.
„Videla Jaspera a vedela, že ju hľadá skôr než to vedel on sám. Videla Carlisla a našu rodinu a spolu sa nás vydali hľadať. Je citlivejšia na neľudské bytosti. Vždy napríklad vidí, keď sa blíži iná skupina nášho druhu. A hrozbu, ktorú by mohli predstavovať.“
„Existuje veľa... z tvojho druhu?“ spýtala sa prekvapene.
„Nie, veľa, nie. No väčšina sa nikde neusadí. Iba takí ako my, ktorí už nelovia vás ľudí, môžu žiť spolu s ľuďmi hocako dlho. Našli sme len jednu rodinu ako sme my, v malej dedinke na Aljaške. Nejaký čas sme žili s nimi, ale bolo nás priveľa, a tak sme boli príliš nápadní. Tí z nás čo žijú... inak, majú tendenciu žiť pokope.“
„A tí ostatní?“
„Väčšinou nomádi. My všetci sme tak voľakedy žili. Zunuje sa to ako všetko. Ale z času na čas na niekoho narazíme, pretože väčšina z nás uprednostňuje sever.“
„Prečo?“
„Mala si dnes poobede oči otvorené? Myslíš si, že by som sa mohol prechádzať v slnečný deň po ulici bez toho, aby to spôsobilo dopravné nehody? Mali sme dôvod na to, že sme si vybrali Olympijský polostrov, jedno z miest na svete, kde slnko takmer nesvieti. Je fajn, keď môžeš chodiť cez deň von. Neverila by si aká je noc po nejakých osemdesiatich rokoch únavná.“
„Takže takto vznikol ten mýtus?“
„Pravdepodobne.“
„A Alice prišla z inej rodiny ako Jasper?“
„Nie, a to je záhada. Alice si svoj ľudský život vôbec nepamätá. Ani nevie kto ju stvoril, odišiel a nikto z nás nechápe prečo alebo ako to mohol spraviť. Ak by nemala ten svoj ďalší zmysel, ak by nebola videla Jaspera a Carlisla a nevedela by, že jedného dňa bude patriť k nám, zrejme by sa z nej stala úplná divoška.“
Čakal som ďalšiu z Belliných nekonečných otázok ale ona bola ticho a v tom jej zaškvŕkalo v bruchu.
„Prepáč, zdržujem ťa od večere.“
„Som v pohode naozaj.“
„Nikdy som netrávil veľa času s niekym, kto musí jesť. Zabudol som.“ Znova som zabudol, že Bella je obyčajný človek.
„Chcem ostať s tebou.“
„Nemohol by som ísť ďalej?“ opýtal som sa veselo.
„Ty by si chcel?“ spýtala sa podozrievavo.
„Áno, ak to nebude vadiť.“ zasmial som sa a vystúpil som z auta. Vedel som, že mi nepovie nie. Prešiel som rýchlo k jej dverám a otvoril som jej ich.
„Veľmi ľudské,“ pochválila ma z úsmevom.
„Začína sa mi to vynárať,“ povedal som a vydal som sa s ňou po boku k dverám jej starého domu.

5. MYSEĽ NAD HMOTOU

Keď kráčala v tme, tak blízko mňa, tak medzi nami znova prebehla tá známa elektrina. Tá známa túžba dotýkať sa jej a hladiť jej krásnu tvár. Znova tu bola tá zúfalá túžba bozkávať ju a byť jej blízko ako nikto predo mnou. Priblížil som sa k nej ešte bližšie aby som mohol na svojom tele cítiť teplo, ktoré vyžarovala. Bol som taký rád, že chcela byť so mnou. Tak blízko mňa a pritom sa vôbec nebála.
V tej chvíli mi došlo, že to by som nemal chcieť, mala by sa ma báť. Mala by utekať keď ma pocíti v svojej blízkosti. Aj keď som sa dnes ovládol nemusí to tak byť vždy a ona sa môže stať hocikedy mojou obeťou. Nechcel som jej ublížiť, ale svoju temnú stránku som nemal nikdy úplne pod kontrolou. Môj smäd nebol nikdy od Belly dosť ďaleko, na to, aby sa ma nemusela báť. Šalel som po jej krvy. No teraz, to vyvážil fakt, že som šalel aj po nej. Chcel som ju mať pri sebe každú sekundu svojho života. Ale je to vôbec možné? Nie je. Jasné, že nie je. Bella je smrteľná a ja nikdy nedovolím, aby sa stala takým monštrom, akým som ja. Ak by ma chcela, ak by chcela aby som s ňou ostal, tak máme len obmedzený čas. Čas jej života. Krátkeho života normálneho smrteľníka. Najviac tak šesťdesiat až sedemdesiat rokov – tak málo času. Ale ak zomrie ona, ja chcem zomrieť s ňou. Môj život nemá bez nej zmysel. Už nikdy nebudem schopný žiť bez nej. Môj život - či skôr moja existencia, pretože ja
som už dávno nežil – už nikdy nebude ako predtým. Prišla a rozhádzala mi život naruby a ja ho už nikdy nebudem vedieť poskladať späť. Ona mi dala nový zmysel života a ten starý už nikdy nebudem schopný nájsť. Bola to Bella. Ona bola mojím novým zmyslom života, ona bola mojím anjelom a ak zmizne ona tak môj život sa stratí s ňou. Bez nej už jednoducho nebude mať zmysel existovať. Bez nej už nie.
Trocha som zrýchlil krok a dostal som sa k dverám ako prvý. Rýchlo som z pod odkvapu vytiahol kľúč od dverí a odomkol som. Otvoril som dvere a ona pomalým krokom prešla okolo mňa až zastala s jednou nohou na prahu dvier.
„Bolo odomknuté?“ opýtala sa a udivene sa na mňa pozrela.
„Nie, použil som kľúč od odkvapu,“ povedal som sebaisto a pokrčil som pri tom ramenami. Vždy bolo tak ľahké odpovedať jej. Teraz, keď som už pred ňou nemal žiadne tajomstvá, som jej mohol povedať všetko. Nemusel som nič skrývať a mohol som sa chovať úplne prirodzene. Aj keď, táto odpoveď mohla vyvolať viac ako len otázky.
Bella však nereagovala a zamyslene – akoby spracovávala to, čo som jej práve povedal – vošla dovnútra a rozsvietila svetlá na verande. Po chvíli sa otočila späť ku mne a pozrela sa na mňa s nadvihnutým obočím. Chápal som otázku v jej očiach. Chcela vedieť, ako viem o tom kľúči. Bola veľmi čitateľná, aj keď, jej myseľ bola pre mňa uzamknutá.
„Bol som na teba zvedavý.“ odpovedal som jej.
„Sledoval si ma?“ opýtala sa nadšene. Snažil som sa rozlúštiť emócie v jej tváry. Normálny človek by bol prinajmenšom naštvaný, alebo by sa bál keď by zistil, že ho niekto sledoval. No, v jej tváry, ktorá bola teraz preplnená rôznymi emóciami, sa neukrývala ani jedna z týchto emócii. V jej tvári prevládalo zvláštne nadšenie prepletené s prekvapením. Bolo mi jasné, že to nečakala, preto bola prekvapená. Ale to, že v sa tam ukrývalo nadšenie, či isté potešenie, zas prekvapilo mňa. Čo ju tak potešilo? Mohla mať radosť z toho, že som jej bol nablízku? Nevedel som odpovede na tieto otázky a ona stále čakala na moju odpoveď.
Nahodil som svoj anjelský výraz – výraz anjela na tvári diabla, aké ironické. „Čo iné sa dá v noci robiť?“ spýtal som sa, ale netváril som sa pri tom ani trochu kajúcne. No, mohol by som robiť to čo som robil dlhé noci až pokiaľ som nespoznal Bellu. Mohol by som celé noci čítať alebo len počúvať, či skladať hudbu, ale od kedy som poznal Bellu, nič ma nelákalo viac ako ona. Už som sa nedokázal sústrediť na nič iné pokiaľ nebola blízko mňa. Jej tvár som mal stále pred očami. Jej nádherný úsmev som si schoval do svojho srdca. Jej jemnú vôňu som potreboval vdychovať každú sekundu, tak ako by smrteľník potreboval kyslík. Ona sa stala mojím vzduchom, vodou aj slnkom. Bez nej by som už jednoducho nedokázal žiť. Bez nej by som už nemal prečo žiť.
Otočila sa a tým ma vytrhla z môjho zasnenia. Keď vyrazila k dverám kuchyne nezaváhal som a predbehol som ju. Nepotreboval som usmerniť, moje nočné výlety k nej mi ozrejmili, kde sa nachádza aká miestnosť.
Vletel som do kuchyne a zastal som vedľa koženej ošúchanej stoličky, ktorá bola postavená pri stole oproti linke. Chcel som mať na Bellu dobrý výhľad keď si bude pripravovať jedlo. Sadol som si a pomaly som sa otočil späť k dverám keď som ju počul prichádzať.
Zamyslená vrazila do dvier a medzi obočím sa jej objavila vráska. Premýšľala nad niečím a tak strašne sa na to sústredila, že si ma najprv ani nevšimla. Obzrela sa dozadu, akoby ma hľadala, a keď sa pohľadom vrátila späť do kuchyne. Zastala na mne pohľadom a jej oči sa rozžiarili. Tvárila sa ako dieťa, ktoré na Vianoce, dostane tú najkrajšiu hračku na svete. Ako keby v živote nevidela nič krajšie. Nebadateľne som pokrútil hlavou. Dokázala si všimnúť to čo bolo krásne na vrahovi, ale svoju jemnú anjelskú krásu vnímať nedokázala. Videla ma neskutočne a nadľudsky krásneho, videla vo mne dokonalosť. Ale prečo nedokázala vnímať tú svoju? Prečo vždy keď sa postavila pred zrkadlo, sa zatvárila utrápene? Nedokázala snáď vnímať svoje nádherné hlboké čokoládovo-hnedé oči? Nevidela svoj nekonečne krásny úsmev? Nie, nevnímala. Až príliš porovnávala tú svoju jemnú krásu anjela s tou mojou diabolskou. Pre ňu sme boli mi upíri tými najkrajšími bytosťami na zemi a ja som bol z nich ten najkr
ajší. Ten, s ktorým sa rozhodla stráviť zbytok života. Ten ktorému až príliš verila. Zverovala mi do rúk svoj život a to každú chvíľu. Nebrala do úvahy to, že ja som ten čo tu prahne po jej krvy. Čo ju chce zničiť.
V tej chvíli som sa nadýchol, Bella prechádzala tesne okolo mňa k linke a jej vôňa mi vrazila do nosa. Necítil som nič iné iba vôňu jej krvy, ktorá ma volala. Kričala na mňa aby som ju vypil. Chcela byť mojou obeťou, chcela aby som ju zabil ja. „Zabi ju!“ kričal na mňa netvor, ktorý bol ešte stále za hrubou železnou bránou mojej mysle. „Chce aby si ju zabil! Ochutnaj jej sladkú krv! Cítiš ako vonia?“ V mysli sa mi objavila spomienka na Bellinu nádhernú vôňu. Vôňu, ktorú som vdychoval celý ten čas dnes na lúke, keď bola tak blízko mňa.
„Nie nesmieš to urobiť! Miluješ ju! Chceš ju snáď vidieť mŕtvu? Stuhnutú a studenú, ležiac na zemi bez jedinej kvapky krvy? Nikdy by si si nedokázal odpustiť, že si ju zabil. Celý život by ťa prenasledovala tá hrozná spomienka. Stále by si mal tú scénu pred očami ...“ prihovárala sa mi moje svedomie. Spomenul som si na Alicinu víziu, kde bola Bella mŕtva a ja som bol nasýtený čerstvou ľudskou krvou. Krvou mojej drahej Belly. Ešte stále som cítil na jazyku jej sladulinkú chuť. Jej teplo žiarilo z môjho vnútra.
Nie! Nikdy! Ona nesmie byť mŕtva! JA ju nesmiem zabiť! BELLA MUSÍ ŽIŤ! Vrieskal som vo svojom vnútri a môj netvor sa krčil pod náporom tých slov. Nedokázal sa udržať na nohách a teraz sa skrúcal na zemi akoby mal kruté bolesti. Akoby ho tie slova trhali na kusy. Bol slabý, plazil sa preč ďaleko za bránu až sa úplne stratil. Nemal som silu ďalej sa brániť jeho náporu ale po dnešku bol už zoslabnutý. Po dnešku, keď prehral svoj boj s túžbou, prvý krát zoslabol, ale ešte stále mal možnosť vrátiť sa späť. Aj tak urobil skúsil to. Vrátil sa a skoro sa mu podarilo ovládnuť ma. Takmer dosiahol čo chcel. Ale moja láska k nej je silnejšia ako čokoľvek iné na tomto svete. A on sa rozpadol na prach, na spomienku, ktorá nebude existovať až pokiaľ znova nenaberie síl. Vedel som, že ho nedokážem zničiť ale zastavil som ho a na nejaký čas na neho môžem zabudnúť.
„Ako často?“ spýtala sa zrazu Bella a vytrhla ma tým zo siete mojich myšlienok.
„Hmmm?“ Nechápal som jej otázku a ešte stále som sa nevedel vymotať so svojich vízii netvora schúleného pod náporom mojich slov.
„Ako často si sem chodieval?“ Už som rozumel jej otázke ale chcel som sa jej pozrieť do očí kým som jej odpovedal, no, ona sa neotáčala a čakala.
„Chodím sem skoro každú noc.“ Odvetil som popravde. Jediný raz čo som tu nebol, som bol s Emmettom na love a preto som sem nemohol prísť. Vtedy mi Emmett odprisahal, že už so mnou na lov viac nepôjde, pretože som stále iba rozprával o Belle a jemu to strašne liezlo na nervy. Zatiaľ svoju prísahu neporušil ale viem, že sa tak určite čoskoro stane.
Otočila sa a v jej očiach sa zračilo prekvapenie prepletené s nepochopením. „Prečo?“
Vôbec nechápala, že ja s ňou chcem byť každú sekundu svojho života? Bolo mi jasné, že nemôže presne vedieť ako veľmi ju milujem. Ale bolo mi až divné ako ma nebrala vážne.
„Si zaujímavá keď spíš. Rozprávaš,“ odvetil som vecne nepotreboval som to ďalej rozvádzať vedel som, že ma pochopila.
„Nie!“ skríkla a rukou sa zachytila o roh linky aby nespadla. Nehádala sa skôr bola zúfala z toho, že to viem, z toho čo som mohol počuť. Začervenala sa a ledva dokázala dýchať.
Jej zúfalstvo prepadlo aj mňa. Nedokázal som sa ubrániť a bol som zúfalý z toho, že sa trápila.
„Veľmi sa na mňa za to hneváš?“ spýtal som sa skľúčene. Chcel som tu ostať s ňou. Chcel som byť pri nej a ak sa na mňa bude hnevať nebude to možné. Čo ak ma vyhodí a nebude ma chcieť už nikdy v živote vidieť?
„To sa ešte uvidí!“ rozprávala tak akoby sa stále nemohla nadýchnuť. Jej srdce bilo neuveriteľnou rýchlosťou. Stále sa červenala a pokúšala sa upokojiť.
Chvíľu som vyčkával ale nedokázal som zniesť ten odporný pocit neistoty. „Podľa čoho?“ spýtal som sa keď som to už v sebe viac nedokázal udržať.
„Čo si počul?“ Skľúčenosť bola v tejto vete cítiť s každej slabiky. Nedokázal som sa brániť. Jej bolesť ma prevalcovala a ja som sa utápal v zúfalstve. Nedýchal som, a keby mohlo, moje srdce by v tejto chvíli prestalo biť. Rýchlo a potichu som sa presunul k nej. Chytil som jej ruku do dlaní a cítil som ako sa trasie. Nebolo to od zimy. Bála sa. Bála sa, že som objavil jej tajomstvá. Že som prekročil líniu, ktorú nikdy nikto neprekročil.
Sklonil som sa na úroveň jej očí a zahľadel som sa do nich aby som videl ako bude reagovať.
„Nehnevaj sa!“ prosil som. Nikdy som nikoho takto neprosil ale toto bola výnimočná situácia. Bella bola výnimočná. Hľadel som na ňu a ona sa stále otáčala preč akoby sa na mňa nechcela dívať. Žeby boli moje domnienky pravdivé? Vyhodí ma teraz zo svojho života?
Bál som sa, po tak dlhom čase som sa znova bál. Bál som sa, že mi neodpustí ale musím jej odpovedať čaká na to. „Chýba ti matka. Robíš si o ňu starosti,“ šepkal som jej ticho do vlasov. „A keď prší, zvuk dažďa ťa znepokojuje. Veľa si hovorievala o domove, ale teraz už menej. Raz si povedala: , Je to tu príliš zelené.´“ Nemohol som si pomôcť zasmial som sa bola to asi druhá noc po tom čo so sem prišiel a Bella to tu ešte stále nenávidela. Nedokázal si zvyknúť na to, že je tu tak zima a vlhko, že tu stále prší a väčšinu času je zamračené.
„Nič viac?“ Znova ma prebrala z mojich myšlienok a pýtala sa tak jednoduchú vec, ktorá však nemala takú jednoduchú odpoveď. Jasne nebolo by ťažké povedať pravdu, ale nenahnevá sa za to na mňa ešte viac?
„Vyslovila si aj moje meno,“ odpovedal som jej s úzkosťou v srdci. Bolo to presne to, čo nechcela počuť. No, nemohol som jej klamať. To si Bella nezaslúžila.
„Často?“
„Koľko krát je podľa teba ,často´?“
„Ach, nie!“ Povzdychla si a zvesila hlavu, takže som sa jej už viac nemohol dívať do tváre. Jemne som k nej natiahol ruky a privinul som si ju k hrudi.
[i]Ach, nech už som doma. Z dnešného dňa som úplne hotový. Aspoň, že ryby brali a ja som ich nalovil dosť. Som zvedavý na Bellu. Čo asi robila celý deň? Myslím, že nevarila nič nové, keďže nám ešte zostali lasagne zo včera. [/i] Počul som Charlieho myšlienky ako sa blížil k domu. Bude tu tak o minútu, takže mám dosť málo času na to aby som Bellu upokojil.
„Nemusíš byť v rozpakoch,“ zašepkal som jej do vlasov. Ich vôňa ma omračovala ale ja som to dokázal vydržať, keďže netvor bol ďaleko za hranicami mojej mysle,príliš oslabený na to aby sa vrátil. „Keby som bol schopný snívať, snívalo by sa mi o tebe. A nehanbím sa za to.“ Bolo, je aj vždy to bude pravda. Ak by som mohol vrátiť čas, ak by som mohol byť opäť človekom, ak by som mohol opäť snívať a byť v Bellinej blízkosti bez výčitiek a strachu, že jej ublížim bolo by všetko oveľa jednoduchšie. Mohol by som byť stále s ňou, mohol by som ju bozkávať a dotýkať sa jej kedykoľvek by sa mi zachcelo a kedy by mi to ona dovolila. Takto som musel premáhať všetky svoje túžby a tváril som sa, že neexistujú. Nemohol som si dovoliť ublížiť jej.
[i] Konečne doma. To bol únavný deň. Svetlo v kuchyni je zapnuté to znamená, že Bells už večeria. [/i] Príjazdovu cestu osvetlili reflektor policajného auta. A Charlie si razil cestu k domu. Keď to zbadala Bella celá stuhla. Nechcel som jej robiť problémy aby sa na mňa ešte viac nehnevala.
„Mal by tvoj otec vedieť, že som tu?“ spýtal som sa.
„Nie som si istá ...“ znova sa zamyslela a medzi obočím sa jej vytvorila hlboká vráska. Táto odpoveď mi stačila. Nemohol som vydržať to, keď bola zúfalá.
„Tak inokedy...“ povedal som a rýchlosťou blesku som sa rozbehol po schodoch do jej izby.
„Edward!“ sykla potichu a ja som neovládol smiech. Z pomerne tmavej chodby som prešiel otvorenými dverami do jej izby a načúval som tomu čo sa bude diať dole. Počul som ako Charlie vošiel a ako si pýtal od Belly niečo na jedenie. Po chvíli ma to však omrzelo. Už dlhú dobu som si chcel prezrieť Belline Cd-čká a knihy. No, nikdy na to nebola vhodná príležitosť – v noci spala a nemohol som ju predsa zobudiť.
Prešiel som k jej skromnej poličke na knihy, na ktorej mala len pár encyklopédii, nejaké romány súčasných autorov, ale aj zväzok všetkých románov od Jane Austenovej, ktorý som si už prezeral vonku za jej domom, keď zaspala. Vtedy ma dosť zaujali, pretože som ju počul prvý krát povedať moje meno zo sna. Rozhodol som sa, že sa pozriem, ktorú z tých kníh číta a zistil som, že nehovorila moje meno ale meno hlavného hrdinu z knihy Rozum a Cit, aspoň vtedy som si to myslel. Teraz som si tým už nebol celkom istý.
Vzal som ten zväzok do rúk a prevracal som v ňom stránky. Natrafil som na záložku a ticho som si čítal knihu kde ona skončila. Bola to Pýcha a Predsudok. Toto dielo som už čítal a texty postáv som poznal od slova – do slova. Autorku som mal veľmi rád nakoľko vo svojich románoch mal vždy veľmi vtipné situácie a ich dej sa odohrával niekedy koncom 19. stor.
Po chvíli som ju vrátil späť na poličku a na zemi pod nočným stolíkom som zbadal krabicu od topánok s ktorej vytŕčal okraj obalu na Cd-čká. Hneď som pochopil, že tam má všetky Cd-čká, ktoré rada počúva.
Nadvihol som veko krabice a z vnútra na mňa vykúkal veľký neporiadok. Boli pohádzané jedno cez druhé a niektoré obaly obsahovali aj viac ako len jedno.
Zaradom som ich vyberal a prezeral som si názvy. Boli tam klasici ako Debbusy, Mozart, Bethoven, Chopin. No, z modernej hudby som tam našiel len málo Cd-čiek. Jednou z vyvolených skupín bola aj Linkin park. Presne o tomto Cd-čku sme sa rozprávali keď som sa jej opýtal čo má práve v prehrávači. Bolo to ešte včera a dnes je už zas všetko iné. Všetko je lepšie – a horšie zároveň. Moja sebecká časť je rada, že ju môžem mať pre seba, že ma miluje a že chce byť so mnou. Ale na druhej strane som vedel, že to nieje správne pred sebou ju nikdy nedokážem dokonale ochrániť. Vždy je tu isté riziko, ktoré musím podstúpiť ak hodlám byť s ňou.
„Uvidíme sa ráno ocko,“ skríkla Bella od schodov aby ju jej otec počul a pomalým krokom sa štverala hore po schodoch, akoby bola nehorázne unavená. Mojej pozornosti však neuniklo jej srdce, ktoré bilo ako splašené. Vedel som, že to iba hrá a odrazu som pochopil aj prečo to robí.
[i]Dnes je Bella akási roztržitá. Rád by som vedel čo ju tak rozrušilo. Možno mi klamala a chce sa nepozorovane vykradnúť na ten ples za Mikom. Ale nie vie, že toho jej schvaľujem, musí v tom byť iný chlapec. Ale prečo sa jednoducho nespýta? Nerozumiem tomu. Pre istotu jej pôjdem z auta odpojiť štartovacie káble, aby sa nemohla dostať v noci z domu. [/i] Charlie ju podozrieval, že sa chce dostať von? Prečo by to robila, keď má muža svojho srdca u seba v izbe? Prevrátil som oči a potichu som zložil krabicu s Cd-čkami späť pod stolík.
Počul som Bellu. Už bola takmer na vrchu schodiska. Ľahol som si na jej postel. Bola taká krátka, že nohy mi z nej vyseli až na zem. Zasmial som sa a zložil som si ruky pod hlavou.
Bella vošla do vnútra a zabuchla za sebou dvere. [i]Možno je vážne unavená. Asi sa len potrebuje vyspať.[/i]
Po špičkách prešla miestnosťou až k oknu a otvorila ho. Do izba sa nahrnul čerstvý studený vzduch a roztrapatil jej vlasy. Pomalým pohybom sa vyklonila s okna. V tej chvíli ma premohol obrovský strach. Čo ak sa neudrží a vykloní sa až veľmi? Čo ak vypadne? Budem dosť rýchly a stihnem ju zachytiť?
„Edward?“ všetky obavy sa rázom rozplynuli a nahradilo ich šťastie. Hľadala mňa! Chcela ma vidieť, preto bola taká rozrušená. Už chcela byť jednoducho pri mne.
Neudržal som sa a z úst mi vykĺzlo tiché zachichotanie. „Áno?“ Ďalej som si vylihoval na jej posteli a doširoka som sa na ňu usmieval. Oči jej išli vyskočiť z jamôk od prekvapenia.
Dívala sa na mňa a stále sa sunula nižšie popri stene. Musel som stisnúť pery aby som sa zase nezasmial. Jej srdce bilo nepravidelne, ale nie tak ako obyčajne – zrýchlene – teraz bilo spomalene akoby ani nepotrebovalo biť ďalej. Bolo mi jasné, že stačí keď sa k nej priblížim a znova sa rozbúcha ako o závod.
„Och!“ vydýchla a hlas sa jej triasol.
„Prepáč,“ povedal som stále pobavene.
„Daj mi chvíľu, aby mi srdce opäť naskočilo.“
Nebadateľne som pobavene pokrútil hlavou a pomaly si sadal. Bola taká vyľakaná, že sa ani nehýbala. Aspoň na niečo to bolo dobré. Keď sa zľakla celkom zabudla na to, že sa na mňa hnevala.
Predklonil som sa a zdvihol som ju zo zeme, pričom som ju posadil vedľa seba na posteľ. S tým srdcom som mal, samozrejme, pravdu. Stačil letmý dotyk a začalo znova zrýchlene tĺcť.
„Prečo si neprisadneš,“ navrhol som a svoju ruku som položil na tú jej. „Ako je na tom srdce?“ Jemne tĺklo v pozadí nášho rozhovoru – ako inak stále zrýchleným tempom.
„Ty mi povedz, určite ho počuješ lepšie ako ja.“ Znova som nedokázal zadržať výbuch smiechu a posteľ sa pod nami otriasala. S ňou bolo ťažké nebaviť sa. Miloval som jej sarkastický zmysel pre humor. No, ja som už asi nebol objektívny, pretože som na bej miloval všetko.
Ticho sme sedeli a načúvali jej srdcu ako si zvyká na moju blízkosť. Jeho tlkot sa ustálil. Rád by som vedel nad čím v týchto chvíľach Bella premýšľala. Bolo to prvý krát čo som u nej doma - s tým , že o tom vie. A zajtra by mohla byť ona u mňa. Ešte som sa jej síce nepýtal ale určite s tým bude súhlasiť. Esme bude šťastná, že ju privediem.
„Počkáš minútku, kým sa budem venovať ľudským záležitostiam?“ spýtala sa a ja som jej ukázal rukou, že môže začať „Samozrejme.“
„Zostaň tu,“ povedala a v hlase je pohrávala jemná melódia jej smiechu.
„Áno, madam,“ prikývol som a tváril som sa, že som tam skamenel. Jediné čo sa na mne pohybovalo boli moje oči, ktoré sledovali Bellu pri tom čo robila. Vzala si zo stoličky pyžamo a kozmetickú taštičku zo stola. Prešla k dverám, otvorila ich, vyšla von a zavrela za sebou.
Len som tam tak sedel a čakal. Nechcel som nad ničím premýšľať lebo by som našiel znova nejaký dôvod, prečo by som mal ísť odtiaľto preč. Nechcel som Belle ublížiť, to bolo isté. Vedel som, že som dosť silný aby sa tak nestalo. Tiež som vedel, že môj netvor ju už dnes neohrozí, na to bol príliš slabý.
Po chvíli som ju začul bežať dole po schodoch. Nechápal som čo tým chce docieliť.
[i]Bella sa pred chvíľou zavrela do kúpeľne a teraz z nej vyliezla. To je akési divné nerozumiem tomu. Čo to vyvádza? [/i]
„Dobrú, ocko,“ povedala.
„Dobrú, Bella.“ [i]No, toto. Žeby si chcela naozaj ísť len ľahnúť? Tie káble jej pre istotu aj tak odpojím. Ale myslím, že nočná kontrola nebude potrebná. No, možno. Ešte sa uvidí. Stále je totiž nejaká rozrušená. A veselá? Teší sa na niečo? Ženám nebudem asi nikdy rozumieť. [/i]
No tak to asi nieste sám, Charlie. Ja Belle tiež absolútne nerozumiem. Čo týmto divadlom chcela docieliť? Veď nikam nejde, tak prečo to všetko?
Vybehla po schodoch a vletela do izby. Otočila sa aby za sebou zavrela.
Hmmm, no, radšej to nechám tak a možno mi to vysvetlí ona keď sa spýtam. Možno. Otočila sa späť na mňa a na tváry jej pohrával môj obľúbený šťastný úsmev. Usmial som sa späť a pohol som sa.
Prebehol som po nej pohľadom a až vtedy som si všimol čo má na sebe. Boli to sivé nohavice a deravé tričko. Alice by ju asi dala ukameňovať za takýto priestupok proti móde. Mne sa to ale páčilo. Vyzerala v tom úplne uvoľnene a jej to sadlo. No vlastne, čo jej nesadne? Znova som sa zasmial a zdvihol som obočie. „Pekné.“
Spravila čudnú grimasu, čo v preklade znamenalo nech si z nej prestanem uťahovať.
„Nie vážne, na tebe to vyzerá dobre.“ stále som sa nedokázal prestať smiať.
„Ďakujem,“ zašepkala a prešla ku mne pričom si sadla na posteľ vedľa mňa.
Možno teraz je tá správna chvíľa spýtať sa. A možno nie. No, asi to radšej risknem.
„Načo to celé bolo?“
„Charlie si myslí, že sa chcem vykradnúť preč.“
„Aha.“ No, to som vedel. Ale zistil som niečo nové. Ona chcela iba upokojiť Charlieho, preto to robila. „Prečo?“
„Zjavne vyzerám trochu príliš rozrušená.“
Zdvihol som jej bradu a preskúmal tvár. Hmmm, jej srdce bije nehorázne rýchlo, jej tvár sa červená a oči jej žiaria. „Vyzeráš naozaj dosť rozohnene.“
Sklonil som sa k nej a položil som si tvár na jej teplú pokožku. Nadýchol som sa a niečo som si uvedomil. Voda jej vôňu ešte skoncentrovala. Bola silnejšia, lahodnejšia a sladšia. Bol som rád, že môj netvor je preč a ja si môžem jej vôňu pokojne vychutnať.
„Hmmmmmm...“ vydýchol som.
„Zdá sa, že... je pre teba teraz jednoduchšie byť pri mne blízko.“
„Tak ti to pripadá?“ zamrmlal som pričom som jej prechádzal nosom po sánke. Jemne som jej dozadu odhnul mokré vlasy a perami som sa jej dotkol priehlbinky pod uchom. Jej vôňa bola taká jemná a zároveň tak prenikavá v celej miestnosti. Ak by som nebol pevne rozhodnutý a ak by môj netvor nebol preč, tak by to mohlo skončiť zle. Ale nie teraz. Teraz si užívam jej blízkosť a jej vôňu ako keby patrila iba mne.
„Oveľa, oveľa jednoduchšie.“ povedala a pokúsila sa vydýchnuť.
„Hmm.“ Prstami som jej prechádzal po kľúčnej kosti. Jej pokožka mala zas vo svite mesiaca striebristý nádych a bola taká jemná a mäkká. Bella bola nádherná. Teraz pod rúškom noci vyzerala naozaj ako anjel. Anjel, ktorý dokázal pomôcť aj diablovi. Tak dobrý anjel, ktorý bol schopný obetovať sa. Obetovať všetko, za pár chvíľ strávených so mnou.
„Tak som rozmýšľala...“ Svoju otázku nedopovedala. Bolo možné aby to pre nu bolo také ako pre mňa? Nedokázala sa sústrediť na nič iné okrem mňa?
„Áno?“
„ ... prečo to tak je. Čo si myslíš?“ Hlas sa jej pri každom slove zatriasol. Bol som trocha zmetený naozaj to bolo iba kvôli mne?
„Myseľ prevládla nad hmotou.“ Zasmial som sa a vdychoval som pri tom ďalej jej nádhernú vôňu.
Odtiahla sa a mne sa úplne zastavil dych. Snáď som jej neublížil? Neurobil som nič neopatrné, tak čo sa stalo? Zľakla sa snáď? Začne sa konečne báť mojej zlej stránky a spolu s ňou vyhodí zo svojho života aj tú dobrú? Bol som z toho strašne zmätený. Nerozumel som tomu čo ju vyľakalo veď som bol taký jemný a nežný.
„Spravil som niečo zlé?“
„Nie, naopak. Šaliem z teba.“ Hmmm, tak to znie fajn. Šalie zo mňa. To znamená, že sa jej to páčilo. Ale prečo so potom odtiahla? To je jedno, hlavne, že ma chce mať pri sebe.
„Naozaj?“ Pomaly som sa zasmial. Milovala ma! Keby som mohol asi by som teraz vyskočil a začal naradostene tlieskať rukami ako to robievala Alice keď jej niečo vyšlo. Bolo nádherné vedieť, že som pre ňu niečim výnimočným. Že som jej prvá láska. Znova som sa usmieval a v celom tele sa hromadilo šťastie. Mal som pocit, že ak ho tam ešte pribudne asi prasknem.
„Mám ti zatlieskať?“ spýtala sa sarkasticky.
„Som len milo prekvapený. Za posledných sto rokov, som si nikdy nič takéto nepredstavoval. Neveril som, že niekedy stretnem niekoho, s kým by som chcel byť... iným spôsobom ako s mojimi súrodencami. A teraz dokonca zisťujem, že aj keď je to pre mňa nové, som v tom dobrý... v tom ako byť s tebou,“ objasnil som jej.
„Ty si dobrý vo všetkom,“ poznamenala.
Pokrčil som plecami a obaja sme sa na mojom žarte potichu rozosmiali. Bolo také ľahké byť pri nej sám sebou. Mohol som urobiť čokoľvek a ona by mi odpustila. Bola taká dobrá a milá. Prečo som bol ja ten, ktorého mala milovať? Nezaslúžil som si ju. Ako anjel môže milovať netvora? Ktorým som ja bol. Bolo to až priveľké šťastie, že sa zaľúbila práve do mňa. Taká jemná a krásna bytosť by nemala strácať svoj čas so mnou. Ale ona to chcela. Chcela ma mať blízko seba a to vždy keď to šlo.
„Ale ako to môže byť teraz také ľahké? Dnes poobede...“
„Nie je to ľahké,“ vzdychol som si a tým som jej skočil do reči. „Ale dnes poobede som ešte nebol... rozhodnutý. Mrzí ma to, je neodpustiteľné, ako som sa správal.“ Dnes poobede jej mohol môj netvor ublížiť. Dnes poobede tu ešte bola šanca na jej smrť. Ale teraz už nie môj netvor je ďaleko z mojej mysle. Vráti sa, cítim, že sa vráti, ale on jej už nikdy nesmie ublížiť.
„Nie neodpustiteľné.“
„Ďakujem.“ Usmial som sa ale cítil som, že môj smiech je smutný. Nasiaknutý akým si smútkom z toho, že som bol schopný to urobiť. Že som bol schopný zabiť lásku môjho života, Bellu. „Vieš nebol som si istý, či som dosť silný.“ Vzal som jej ruku do dlaní a pevne som ju zvieral, ale tak aby som jej neublížil. „A kým stále existovala tá možnosť, že by ma to mohlo... premôcť.“ Nadýchol som sa vône , ktorá jej prúdila s celého tela pričom som si priložil jej dlaň na tvár. „Bol som... toho schopný. Kým som si neuvedomil, že som dosť silný, že nejestvuje možnosť, že by som mohol... že by som vôbec niekedy bol schopný...“ Snažil som sa jej to normálne vysvetliť ale nedokázal som nájsť správne slová, aby som jej neublížil a aby som tým neublížil aj sebe . Bolo to také zvláštne. Vždy som vedel, čo si ľudia myslia a mohol som im podľa toho odpovedať. Ale pri Belle to bolo iné, jej som myšlienky čítať nemohol. Z jednej stránky to bolo dobré
– totiž asi by ju otravovalo, že jej stále beriem všetky tajomstvá – ale na druhej strane by bolo ľahšie keby som vedel ako ma berie. Ako vníma každý môj dotyk.
„Takže teraz už tá možnosť neexistuje?“
„Myseľ nad hmotou.“ zopakoval som a žiarivo som sa na ňu usmial.
„Fíha to bolo ľahké,“ vykĺzlo jej a zasmiala sa na tom.
Potichúčky som sa rozrehotal. Tie jej hlášky nemajú chyby. Vždy ma dokáže rozosmiať.
„Ľahké pre teba!“ povedal som a izbou sa niesol náš dvojhlasný smiech.